To mi vravela pestúnka, keď som bol ešte dieťa, no nikdy som jej slová nebral vážne. Ľudia a anjeli? Nie, to je proste nezlúčiteľné. Ľudia, ktorí nenávidia, klamú, vraždia... Ako by mohli byť anjelmi? Trápia jeden druhého a ničia si navzájom životy...
No keď som toto povedal pestúnke, ona len vľúdne odvetila:
“Človek utrpenie potrebuje, pretože bez neho by nevedel, čo je radosť.”
Opäť som nechápal... Radosť a utrpenie? Tie spolu predsa nemajú nič spoločné. Ten, čo žije vo večnom utrpení predsa nikdy nebude šťastný. Keby utrpenie nejestvovalo, nič by mu v šťastí nebránilo. Koľko lásky by bolo navôkol, keby boli ľudia večne veselí. Žiadna nenávisť, hádky...
A na to som tiež vždy dostal odpoveď:
“Ľudia nenávidia iných, aby nemuseli nenávidieť seba.”
Vždy som premýšľal, čo mi tým chcela povedať. Azda, že nenávisť nezmizne z nášho života dovtedy, kým sa nenaučíme mať radi sami seba a nenájdeme vnútorný pokoj. No a ten, bohužiaľ, hľadáme celý život. Keď ho konečne nájdeme, umrieme.
...a potom sa znovuzrodíme. Avšak, po znovuzrodení môžeme byť konečne šťastní? Ak nie, tak na čo to celé je? Nekonečný kolobeh trápenia samého seba... Ťaživé myšlienky a bolesť....
“Znovuzrodenie nespočíva vo fyzickej smrti a opätovnom prebudení sa do života, ale v nadobudnutí nového pohľadu na život a veci okolo seba.”
Podľa jej slov sa teda môžme znovuzrodiť zo dňa na deň a stále byť tým istým človekom. Tomu som však neveril. Aj keby to bolo skutočne znovuzrodením, je nemožné to dokázať. Nemôžeme len tak odrazu zmeniť všetky názory aj myšlienky. Keby sme to urobili, tak či tak by sme neboli viac sami sebou. Určite by sme prišli o množstvo priateľov a to by viedlo len k ďalšiemu trápeniu. Ak teda vravievala moja pestúnka pravdu, znovuzrodenie tak či tak k ničomu nevedie. Ostať samým sebou a mať sa rád, to je kľúčom ku šťastiu. Ibaže, človek je večne nespokojný... Chvíľu má pocit, že je šťastný a na druhý deň padá do večnej priepasti. Hľadá pomoc, no nikto neprichádza, čo ho ešte väčšmi ťahá ku dnu.
I na to moja pestúnka vedela, čo povedať:
“Keď niekto padá, chyť ho. Avšak keď padáš ty, nesťahuj nikoho so sebou.”
Zmysel to malo, to áno, avšak... Nie je v ľudskej povahe obetovať sa za druhých a sám nič nechcieť. Takmer každý dnes myslí len sám na seba. Nežijeme pre druhých, nie sme tu, keď nás potrebujú. Záleží nám vždy v provom rade na sebe. Aj keď niekomu pomôžeme, spravíme to v prvom rade pre náš dobrý pocit.
“Tvoj život nevznikol z jedinca, preto nemáš právo žiť len sám pre seba.”
Akým právom mi vtedy kázala, ako a pre koho mám žiť? Dobre vedela, že moji rodičia nikdy nežili pre mňa. Prečo by som ja mal žiť pre iných? Nie, nemala právo to po mne žiadať.
A nemala žiadať ani od nich, aby si ma viacej všímali. Akonáhle sme sa totiž zblížili, mali tú haváriu. Ani jeden neprežil...
“Neplač pre to, čo si stratil, lebo raz aj tak prídeš o všetko.”
Nikdy som nepochopil, čo chcela dokázať tým, že mi toto povie. Pamätám sa len, ako som vždy kričal, že o všetko prísť nemôžem. Vždy niečo budem mať. Aj keby som už mal len svoje telo, spomienky a sny.
Pri týchto slovách sa pokaždé usmiala, čo ma ešte viac vyviedlo z rovnováhy. Mal som pocit, že sa mi vysmieva, alebo si ma chce udobriť. Okamžite som jej dal najavo, že odo mňa úsmev len tak ľahko nedostane.
“Obdarúvaj úsmevom ľudí nie preto, aby obdarovali aj oni teba, ale aby tvoj úsmev niesli k tým, ktorým ho nemôžeš dať sám a potrebujú ho.”
A tu mi zmäklo srdce. Nemohol som sa predsa hnevať na niekoho, koho považujem za jedného z najlepších ľudí na svete. Vždy som sníval, že všetci ľudia budú ako ona. Budú sa chcieť rozdať iným a večne sa usmievať.
“Snívaj, kým môžeš. Raz sa totiž prebudíš a už nikdy nebudeš môcť znova zaspať.”
Možno tým myslela dospelosť, no nie som si celkom istý. Bola taká múdra a mal som pocit, že všetko, čo povie, je pravda. V tomto som sa s ňou však rozchádzal. Veď človek predsa sníva v každom veku. Aj keď ho postihne snáď všetko zlé, nepripúšťa si to, ale verí... verí, že sa všetko raz zmení k lepšiemu. Avšak, či to myslela tak, ako som to ja pochopil, neviem. Nikdy mi svoje myšlienky nevysvetlila. Ani keď som sa jej spýtal, ani keď som sa na ňu prosebne zahľadel. Jej odpoveďou vždy bola len nejaká iná hlboká myšlienka, ktorá vo mne vyvolávala len ďalší nespočet zbytočných otázok.
Možno aj ona verila... Že raz príde čas a ja všetko pochopím.
Musím povedať, že napriek všetkému som ju miloval celým svojim srdcom. Robila mi každodenne spoločnosť. Keď na mňa všetci zabudli, ona bola tá, čo si ma posadila na kolená a prečítala mi z knihy. Neviem, či som niekedy mal niekoho tak rád ako ju. S pribúdajúcim vekom som stále viac a viac túžil násť ženu tak múdru, ako bola ona, no pochopil som, že je to nemožné. Je zrejme čosi pravdy na tom, že múdrosť prichádza s vekom. A aj to, že láska udrie ako blesk vtedy, keď to najmenej čakáme.
Pamätám sa ešte, ako som jednému dievčaťu písal zaľúbené básničky. Nebolo to nič moc, bol som ešte pomerne malý na písanie nejakých srdcervúcich veršov, no tá dievčina z toho bola ohúrená a verila každému môjmu slovu. Po čase som ale dievča bližšie spoznal a zistil, že ma tá detská “zamilovanosť” prešla. Viac som nenapísal nič... To večne veselé stvorenie sa na mňa odvtedy nikdy viac neusmialo.
“Hlas srdca môže klamať. Preto srdce nikdy nikomu nesľubuj skôr, ako sa naučíš prehliadnuť všetky jeho pokusy zmiasť ťa.”
Po tejto pestúnkinej rade som si začal vyberať - kto mi stojí za to, aby som mu svoje srdce daroval a kto nie. No ako som po čase zistil, takáto “rozumná” láska nebola o nič lepšia ako tá “bezhlavá”.
“Ak človek ľúbi vášnivo a spontánne, zlomia mu srdce. Ak ľúbi rozumne, zblázni sa.”
I v tomto mala pravdu. No, bohužiaľ, to bola predposledná hlboká myšlienka, ktorú mi povedala.
Tá posledná bola skôr lekcia, ktorú som musel dostať, aby som dospel. Stalo sa to v deň mojich 15tych narodenín. Nepamätám si už, čo presne vtedy spravila, no viem, že to bola len nejaká hlúposť. V tej chvíli ma to však neuveriteľne rozzúrilo a veľmi som na ňu nakričal. Ona, staručká, len vstala z kresla, podišla k dverám a s láskyplným úsmevom na tvári povedala:
“Váž slová aj činy, lebo nikdy nevieš, kedy budú tvoje posledné.”
Bol to posledný raz, čo som ju videl. Celé roky som nevedel, či sa mám hnevať na ňu, na seba alebo byť smutný, no to, čo spravila, sa mi zdalo pritvrdým trestom za jeden malý výbuch. Až o niekoľko rokov som sa dozvedel, že pár dní po odchode odo mňa a tety, u ktorej som celý ten čas býval, umrela. Bola už dlhšie chorá a zrejme svoje zmiznutie pokladala za pre mňa najlepšie riešenie.
V tom momente som sa strašne túžil rozplakať aj napriek tomu, že som bol už dávno dospelým mužom. Znova som mal ten pocit, ktorý ma zalial, keď som si uvedomil, že sa už nevráti. Až vtedy som si uvedomil, čo pre mňa znamenala. Bolo to, akoby som skutočne prišiel o všetko. Spomenul som si však, ako mi vravela, že nemám plakať nad tým, čo som stratil a tiež, ako som jej vravel, že o všetko nikdy neprídem.
Vtedy ku mne pristúpilo dievča. Malo rovnaký úsmev ako moja stará pestúnka. Mal som pocit, akoby mi ho poslala práve ona... naposledy. Pochopil som. Usmial sa, vstal a poďakoval.
“Viete, slečna, že ste mi práve pripadali ako anjel? ”
O pár rokov som sa s tou veľmi múdrou i krásnou ženou oženil. Bol som veľmi šťastný, lebo som mal konečne niekoho vedľa seba. Neviem, či by som si ju tak vážil, keby som sa necítil niekoľko rokov predtým tak sám.
A dnes, keď už som sám starý, učím svoje vnúčatá to, čo mňa kedysi naučila pestúnka. A s každým novým poučením cítim, že som stále bližšie a bližšie k vnútornému pokoju, ktorý som celé tie roky hľadal...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
TOto je strasne krasna poviedka ^^ ku koncu mi az slzicka vyhrkla , ale taka prijemna
Napíš svoj komentár
je to veľmi pekné