Yui: Prvá kapitola ešte neviem čoho, ale začína to celkom dobre xD

...a ja som len stál. Stál som a mlčky sa díval pred seba. Nevedel som, čo robiť. Vlastne som nad tým ani nepremýšľal. Cítil som sa akoby moje vedomie na pár sekúnd opustilo tento svet a uletelo kamsi, kde niet ničoho okrem pokoja a ticha. Možno by ste sa nazdávali, že by som to mohol nazvať i pocitom oslobodenia a voľnosti, no ja som sa cítil skôr stiesnene. V hlave mi šumelo a myšlienky boli tak porozhadzované, že sa nedokázali v hlave usporiadať to súvislej vety. Dokonca ani slová, ktoré sa mi po chvíli začali v mysli vynárať, nedávali v súčasnej situácii žiadny zmysel. No akoby nestačilo, že myseľ som mal celkom zmätenú, telo sa mi triaslo a nedokázal som ho vôbec ovládať. Chcel som sa pohnúť, no telo nespolupracovalo. Panikáril som...
Odrazu ma striaslo ako keď vám je zima – a to bol výboj, ktorý opäť všetko uviedol do prevádzky. Slová v hlave prestali nekoordinovane poletovať a telo bolo schopné spraviť všetko, čo pred minútou. Prudko som sa zvrtol a mierne naklonil dopredu. V okamihu som vyvrátil celý obsah môjho chvejúceho sa žalúdka. Aj napriek tomu, že som už mal plnú moc nad svojimi činmi, ostal som v predklone. Bál som sa pohnúť... Snažil som sa presvedčiť sám seba, že to, čo som videl, nie je skutočné. Prijal by som akékoľvek vysvetlenie tejto halucinácie, dokonca aj to, že som sa načisto pomiatol. Vždy by to bolo prijateľnejšie ako pripustiť, že som naozaj... že som skutočne... Keby som mohol, prestal by som aj dýchať, pretože pach krvi mi neustále dokazoval, že som to spravil...
Pomaly som obrátil hlavu a pohľad mi padol na mŕtvolu s niekoľkými bodnými ranami na chrbte i hrudi. Zavrel som oči, no stále som videl ten obraz. Chytil som sa za hlavu a začal som si trhať vlasy v snahe zbaviť sa tej strašidelnej „fotografie“ v mojej mysli. Ani som si neuvedomil, že som pri tom dupal nohami sem a tam. A vtedy... čľup!
Zamrazilo ma. Ten zvuk znel, ako keď stúpite do obyčajnej mláky, no ja som mal pocit, že som sa do nej v tej chvíli ponoril úplne celý. Pustil som si vlasy, sklonil hlavu a nesmelo otvoril oči. Stál som v kaluži krvi. Zvrieskol som, no krik, ktorý a mi v tej chvíli rozoznel hlavou ako zvon, bol silnejší. Bol to krik človeka, ktorého bezvládne telo teraz ležalo na zemi a ja som dobre vedel, že mojou vinou sa už nikdy nenadýchne.
Dlaňami som si zakryl uši, ešte raz pozrel na mŕtveho človeka ležiaceho pri mojich nohách a vzápätí sa rozbehol. Bol som vo svojom dome, no napriek tomu som nemal poňatia, kam bežím. Vybehol som po schodoch z pivnice a zatiahol v dome závesy na všetkých oknách, aby nik nevidel dnu. Strhával som zo seba šaty ako pomätený a rozhadzoval ich po obývačke. Bol som už celkom nahý, no stále som si driapal pokožku. Keď som sa zmieril s tým, že boj so svojím vlastným telom nemôžem vyhrať, premiestnil som sa do rohu miestnosti medzi stenu a pohovku a schúlil sa tam ako malé vystrašené dieťa. Objal som samého seba a chvíľu sa hojdal dopredu a dozadu.
Čo sa stalo potom, neviem, no zrejme som zaspal. Prebudil som sa totiž na druhý deň nahý ukrytý v rohu obývačky. A to, čo ma prebudilo, bolo kohosi nástojčivé klopanie na dvere...

Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

Prvá kapitola ešte neviem čoho, ale začína to celkom dobre xD

Komenty k blogu

Horúce!