a on kráčal ničím nerušený.
Pýtal sa sám seba „Kde som?
Prečo som v tomto raji uväznený?“
Nevedel, kam smerujú jeho kroky.
Netušil, prečo týmto svetom blúdi.
Vedel len, že sú to už roky,
čo nevidel žiadnych živých ľudí.
Áno, stretol ľudské telá,
avšak s pohľadom chladným ako ľad.
A hoci ich stretol veľa,
že chýba im duša bolo jasné na pohľad.
Zo začiatku strach z nich mal.
Nevedel, čo od nich môže čakať.
Až do chvíle, kým nespoznal,
že sa nemá čoho ľakať.
Hľadeli vždy len do zeme
a nevnímali svet okolo seba.
Akoby ich telá z bolesti boli zrodené.
Nepotrebovali vodu ani chleba.
Dlho premýšľal, z čoho asi žili.
Možno sa kŕmili jeho trápením.
A keď ho už pomaly opúšťali sily,
povedal si: „Aj tak to nezmením.“
Nehľadel už na veci, čo ho dosiaľ trápili,
viac len sám o seba sa zaujímal.
Jeho pocity sa v beznádej spojili
a v tej chvíli sa aj on jedným z nich stal.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pawlo
28. 6.júna 2008 20:56
Naozaj zaujímavá báseň ktorá sa mi celkom páčila.
Napíš svoj komentár