Ale ony neboli jediné, ktoré zdieľali jej pocit úzkosti. Bol tu aj On. Ten, ktorého opustila... navždy. Skutočne to tak chcela? Prečo to vlastne spravila? Ak to bolo jej rozhodnutie, s ktorým bola vopred zmierená, prečo sa tým teraz tak trápi? Snažila sa zabudnúť, či dokonca naňho zanevrieť. Zbytočne. Na okamih sa jej síce vždy podarilo zavrieť svoje srdce i dušu a ukryť ich pred svetom i bolesťou, no žiadna skrýš nezostane skrýšou naveky... raz ju niekto odhalí. A tú jej zakaždým objavil práve On. Nahliadol do nej a zbadal ju tam stáť nahú a zraniteľnú v celej svojej kráse. No namiesto toho, aby ju vysmial, ponúkol jej pomoc. Deku, do ktorej by sa mohla zabaliť a prístrešie, ktoré by mohla aj napriek všetkému nazývať domovom. A to ju bolelo najväčšmi. Plná zlých pocitov a otázok sa cítila tak sama... Nikto okrem Neho si ani nevšimol, že čosi nie je v poriadku. To je naozaj tým jediným, ktorému na nej skutočne záleží?
Pritisla si na prsia čosi, čo jej kedysi daroval. Nikdy sa jej to moc nepáčilo, no teraz jej to pripadalo také milé a krásne... Na krk si zavesila korálky, ktoré od neho dostala a usmiala sa do zrkadla. Cez slzy sa ťažko usmieva, no tento úsmev bol taký úprimný ako len mohol. A patril iba Jemu. Škoda, že ho nevidel.
Potom položila dar, ktorý bol pre jej srdce tým najdrahším, na posteľ. Je koniec. To sa stáva... Keby sa s každým koncom, ktorý nás v živote stretne, skončil aj život samotný, nežili by sme ani stotinu sekundy. Stále niečo končí... Tento svet je iba o začiatkoch a koncoch. Niečo sa zrodí, vyrastie a umrie. Život, láska, radosť, hnev, smútok... prídu odrazu a nečakane ako blesk z čistého neba, no rovnako rýchlo aj zmiznú. A život ide ďalej... nekonečný kolobeh.
Povzdychla si a vyšla z izby, v ktorej nechala všetko, aj svoj smútok... Až na korálky, ktoré jej stále viseli na krku a budú jej vždy pripomínať, že niekto tam v diaľave ich má tiež. A tak ako patria k sebe ony, patrí aj ona k nemu...
» www.youtube.com/watch?... v=4XZkLmomNgA&feature=related
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
petronellka
9. 7.júla 2009 18:42
zaslúži si to 5 hviezdičiek...
3
Nadej... Jedno slovo , jedna tvar ...
Sedel sam v izbe a v ruke drzal tu smiesnu vec . Goralky . Su dvoje a kazdy ma jedny z nich . Vzdy ich bral ako nieco co spajalo ich srdcia aj ked boli od seba tak daleko .
Nadej... Jedno slovo , jedna tvar ...
ONa bola prvym clovekom , ktoremu ukazal svoju dusu . Neukazoval je dovtedy pred svetom , ktory pokladal len za temne miesto , kde cit nema zmysel . No ona ho presvedcila o opaku a on prestal zabijat svoje emocie , tym najohavnejsim sposobom ako sa len da . No teraz je vsetko prec .
Nadej... Jedno slovo , jedna tvar ...
Ked odisla , jeho svet zas zbledol a on zatratil vsetku nadej . NAdej ze bude vsetko fajn , ze sa vratia k sebe , ze pociti jej lasku . Prave to ze ju mal si vycital zo vsetkeho najviac . A vcera ked zas pocul jej hlas , ako mu vravi ze aj ona ho lubi ... BEzal tmavou ulicou co mu nohy stacili aby mohol byt s nou a nadej v nom zas zacala rast . Ked si to uvedomil spanikaril . rychlo zobral sklenenu guloucko a tu nadej do nej skryl , pretoze ta sa len tak lahko znicit neda a mozno len nechcel .
Nadej... Jedno slovo , jedna tvar ...
Teraz len sedi a hladi na tie goralky . Zas jej len ublizil . Vnutri neho stale bola ta sklenena gulicka v ktorej bolo ukryte to , coho sa tak bal . S prazdnym pohladom si obmotal goralky okolo ruky a hladel pred seba . uvedomil si , ze aj ked je mozno zas neskoro chce to spravit. Siahol do svojho vnutra a pomyselnu gulicku vitiahol . Hladel na nu a rozmyslal ako moze nieco tak krasne boliet . Co je vsak bolest a vecne trapenie oproti tomu co citi . Chcel to spravit asi od zaciatku a spravil to. Ruka sa zdvihla a gulicka vypadla . Jemne sklo pri dopade na zem puklo a nadej z neho vyletela . Do jeho tela a on sa nou opat nechal celou uniest .
Nadej... Jedno slovo , jedna tvar , jeden cit , ktorypreneho znamena omnoho viac ako vsetka bolest sveta .
Sedel sam v izbe a v ruke drzal tu smiesnu vec . Goralky . Su dvoje a kazdy ma jedny z nich . Vzdy ich bral ako nieco co spajalo ich srdcia aj ked boli od seba tak daleko .
Nadej... Jedno slovo , jedna tvar ...
ONa bola prvym clovekom , ktoremu ukazal svoju dusu . Neukazoval je dovtedy pred svetom , ktory pokladal len za temne miesto , kde cit nema zmysel . No ona ho presvedcila o opaku a on prestal zabijat svoje emocie , tym najohavnejsim sposobom ako sa len da . No teraz je vsetko prec .
Nadej... Jedno slovo , jedna tvar ...
Ked odisla , jeho svet zas zbledol a on zatratil vsetku nadej . NAdej ze bude vsetko fajn , ze sa vratia k sebe , ze pociti jej lasku . Prave to ze ju mal si vycital zo vsetkeho najviac . A vcera ked zas pocul jej hlas , ako mu vravi ze aj ona ho lubi ... BEzal tmavou ulicou co mu nohy stacili aby mohol byt s nou a nadej v nom zas zacala rast . Ked si to uvedomil spanikaril . rychlo zobral sklenenu guloucko a tu nadej do nej skryl , pretoze ta sa len tak lahko znicit neda a mozno len nechcel .
Nadej... Jedno slovo , jedna tvar ...
Teraz len sedi a hladi na tie goralky . Zas jej len ublizil . Vnutri neho stale bola ta sklenena gulicka v ktorej bolo ukryte to , coho sa tak bal . S prazdnym pohladom si obmotal goralky okolo ruky a hladel pred seba . uvedomil si , ze aj ked je mozno zas neskoro chce to spravit. Siahol do svojho vnutra a pomyselnu gulicku vitiahol . Hladel na nu a rozmyslal ako moze nieco tak krasne boliet . Co je vsak bolest a vecne trapenie oproti tomu co citi . Chcel to spravit asi od zaciatku a spravil to. Ruka sa zdvihla a gulicka vypadla . Jemne sklo pri dopade na zem puklo a nadej z neho vyletela . Do jeho tela a on sa nou opat nechal celou uniest .
Nadej... Jedno slovo , jedna tvar , jeden cit , ktorypreneho znamena omnoho viac ako vsetka bolest sveta .
Napíš svoj komentár