Pohádka:)

Ako malá som vždy snívala, že raz budem princezná. Princezná, ktorá bude mať velký krásny koč s čiernymi koňmi, veľký zámok na vysokom kopci, krásne dlhé šaty a princa na bielom koni, ktorý jej každý večer bude hádzať kamienky do okna. Moj sen bol krásny ale žiaľbohu nesplniteľný! Neskor sa mi začali páčiť chlapci boli to však len detské lásky. Keď som z toho vyrástla začala som chodiť do mesta zabávať sa s kamoškami neako mi to nechýbalo mať chlapca .Vravela som si keď príde tak príde! Po kratšiej dobe som spoznala chlapca, ktorý sa mi začal páčiť. Vždy som sa ho pokúšala niečím zaujať on však mal oči len pre jednu a nebola som ňou ja:/ To ma dohnalo k tomu , že som si začala ničiť svoje zdravie typické rezanie rúk, alkohol či iné..Hnevala som sa na všetkých dokonca aj na Boha, že prečo niesom krajšia prečo ma nemá rád viac ako ju! V každej otázke stálo Prečo?V tomto zmysle otázka, ktorej chýba odpoveď..No najviac ma to bolelo vtedy, keď mi sám povedal že ju strašne má rád a ešte horšie bolo to, že netušil ako ja ho mám strašne rada.. V tú dobu to so mnou stále išlo dole vodou kamaráti ma už nespoznávali bola som iná strašne ma to zmenilo to že ma niekto odmietol... Po dlhšiej dobre si ten chlapec uvedomil, že ju nikdy nebude mať to ma aj trošku povzbudilo, že teraz je tá vhodná chvíľa no nie nebolo to tak prišla iná vtedy sa to tak vo mne zlomilo, že som rozmýšľala nad smrťou aké by to bolo čo by ľudia robili či by som vobec niekomu chýbala dokonca som i pritomto plakala už som fakt nevedela čo mám robiť bola som bezradná opustená proste sama! Zabudla som na to, že mám rodinu, kamarátov na všetko! Všetci sa ma vypytovali čo mi je no nikto netušil čo ma tak trápi ale ja som si nevedela pomocť..Bola som odporná ku každému k ľudom, k svetu dokonca som obviňovala v kuse Boha a to bola ta strašná chyba ja som bola hlúpa a sama som nevedela čo robím strašne ma to bolelo, že nemožem mať to čo chcem!..Časom už k nám prestal chodiť vonku a ja som zabúdala kamaráti mi povedali "konečne je tu stará dobrá Paťka"... a bola som strašne rada, že ich mám, že ich strašne ľúbim! Čím som bola staršia tým som si začala uvedomovať, že som urobila chybu , že život nie je prechádzka ružovou záhradou, že život bez prekážok by nemal zmysel, začala som byť šťastná a vďačná bohu za mojích kamarátov, rodinu, zdravie, šťastie, lásku to, že mám všetko... neuvedomila som si, že kopú ľudí trpí viac než ja, že by dali čokoľvek zato aby mohli byť ako ja mať to čo mám ja rodinu ,priateľov, lásku, zdravie...Viem len jedno z lásky sa nedá vyliečiť liekmi je to ako choroba , ktorá nemá protilátku buď ti pomože tvoja voľa bojovať alebo si úplne stratený. Mnoho mladých ľudí sa zabíja pre lásku a neuvedomia si pritom ako trpia ich rodičia, priatelia a najma ten človek, ktorý to sposobil..Vraví sa život ti može zobrať len ten , ktorý ti ho dal..Ľudia si dokonca nevážia už ani svoje zdravie ochrnutý, slepý či matka ktorej sa narodilo mrtvé dieťa by dalo za tvoje zdravie všetko a ty ho len tak zatratíš?!...Vieš všetko príde postupne.. ..Ja som čakala a dočkala som sa. Som rada, že som si nevzala život alebo niečo podobné lebo teraz mám najlepších rodičov úžastných priateľov a samozrejme moju jednú lásku ktorú strašne milujem a budem za ňu bojovať aj keby mi malo ruky, nohy polámať!Tak to nevzdávaj a ži ako hrdina Rozdávať je viac ako brať

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu