Ona nebola obľúbená, on nemal domov. Stretli sa na ulici a hneď si padli do oka. Skoro ako láska na prvý pohľad. Zoznámili sa a tajne sa stretávali vždy, keď to bolo čo len trošku možné. Mali sa radi. Bolo to nové, nepoznané, nikdy pre ňu nikto neznamenal to, čo teraz on. Ich vzťah prerastal do závislosti, nevydržali jeden deň bez pohladenia či dotyku toho druhého. Bol jej najlepší priateľ na svete, nechcela o neho prísť. Keď jej bolo smutno, pritúlila sa k nemu a vedela, že on ju neodmietne. Väčšinu času, čo spolu prežili, boli potichu, no o to viac si vychutnávali spoločnú blízkosť. Mohla sa mu zdôveriť s najväčšími tajomstvami, vtedy len ticho počúval a bol pre ňu oporou. Malý studený nos jej prezrádzal teplo jeho vnútra. Jeho srdce bilo iba pre ňu, jeho oči patrili iba jej. Ani jeden z nich si nevedel predstaviť čas bez toho druhého. Dopĺňali sa, on bol jej ručička na kompase a ona jeho svetlo v tuneli.
Ľúbila ho viac ako všetko naokolo. Jej rodičia neboli nadšení týmto vzťahom, no nezakázali jej ho. Aj oni videli zmenu jej úsmevu, výrazu tváre. Bola šťastnejšia. Každé ráno bol jej vychádzajúcim slnkom. Svoju lásku si nedokazovali darmi, to bolo pre nich zbytočné. Im stačila svoja prítomnosť. Pri pohľade na ňu hneď vedel, čo cíti, ako sa má, čo ju trápi. Zaspávala a zobúdzala sa s myšlienkou na neho, tešila sa na každú chvíľu strávenú s ním. Takmer všetko robili spolu, učila sa s ním, prechádzali sa. Postupne sa stal jej neodlúčiteľnou časťou života. Vedela, že ráno ju odprevadí do školy, poobede mu povie zážitky z celého dňa a na druhý deň tu bude pre ňu znova. Ich spoločné výlety v parku, na lúke alebo v lese boli plné kriku, behania. Vynahradzoval jej všetkých priateľov, ktorých aj tak veľa nemala. Po dlhom prehováraní jej rodičia dovolili, aby s nimi býval. Nemal žiadne veci ani príbuzných, takže to šlo bez problémov. Všetci si ho časom obľúbili a stal sa právoplatným členom ich rodiny. Však kto by nemal rád ich malého psa Luckyho?
Pre ňu znamenal viac než láska, viac než čokoľvek. Bola rada, že ho má.
Pár mesiacov sa spolu ešte prechádzali, hrali, no on bol starý a zo dňa na deň sa už skoro ani nehýbal. Bolo to s ním čoraz horšie a horšie. Trápil sa a to ju bolelo. Spolu s doktormi sa rozhodli jeho trápenie skončiť, no tým sa začalo peklo pre ňu. Rodičia nevedeli, čo robiť, ako ju rozveseliť. Vymysleli teda darček, ktorý by ju mohol potešiť.
Na narodeniny ju zobudil štekot psa. Myslela, že sa jej sníva, no pri jej posteli ležal navlas rovnaký pes, akého stratila. Šteňa dostalo, samozrejme, meno Lucky a pre ňu znamenal naozaj veľké šťastie...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
mimuska6  2. 1. 2009 17:28
krasne..ale preco si ten zaver zmenila??mne sa pacilo to skoda ze sa volal lucky a bol to pes...to bolo lepsie..ale inak pekne...dufam ze ti to uverejnie v tom zivote
Napíš svoj komentár