Archa (III.)

Ticho sme prechádzali chodbou a pozorne si prezerali ďalšie a ďalšie živočíchy, úplne ignorujúce všetko okolo. Levy a leopardy akoby sa pohybovali savanou, morské živočíchy akoby plávali v obrovskom oceáne a vtáky akoby lietali vysoko v oblakoch.
Dvere na konci chodby boli iné ako ostatné. Vychádzala spoza nich jasná žiara. Pozreli sme sa na seba a ponáhľali sme sa tým smerom. Videli sme tu už všeličo, no tento krát sme obaja od úžasu vykríkli. Pripadalo mi, že sa vznášame vo vesmíre, aj keď viem, že to nebola pravda. Celá miestnosť bola priesvitná a pod nami, nad nami a okolo nás nebolo nič. Len obrovská prázdnota a v diaľke miliardy hviezd a galaxií. Neďaleko nás preletel asteroid, ale my sme si ho nevšímali. Oboch nás zaujala skupina hviezd rovno nad našimi hlavami. Zdali sa tak blízko, ale bolo jasné, že v skutočnosti sú veľmi ďaleko. Boli ako slnko, no väčšie a žiarivejšie. Netuším prečo, ale nemusel som odvrátiť zrak alebo zatvoriť oči ako keď som pozeral na slnko. Mohli sme sa pozerať priamo na hviezdy. Mohla za to táto miestnosť? Ak áno, genialita jej tvorcov naozaj nepozná hranice.
Napravo od tejto skupiny hviezd bola nádherná hmlovina pripomínajúca prstenec, ktorá zaberala polovicu nášho zorného poľa. Pri pohľade na objekt pod nami som prvý krát pocítil smútok a spomenul som si na domov. Galaxia nie nepodobná našej Mliečnej Dráhe. Kto vie, ako ďaleko sme od tej našej... Obrovská špirála pôsobila dojmom, že do nej padáme, čo spôsobilo, že sa mi zakrútila hlava a musel som sa posadiť. Bolo to také zvláštne a zároveň fantastické, až som tomu skoro nedokázal uveriť. Všetko, čo som kedy chcel vidieť, bolo v tejto miestnosti. Teraz som už mohol zomrieť s pocitom, že som dosiahol to, čo som vždy chcel. No ja som ešte zomrieť určite nechcel. Snažil som sa pozerať všade okolo, no pohľad mi stále zablúdil na galaxiu pod nami. Rozmýšľal som nad tým, či vôbec niekedy priletíme do cieľa a či sa ešte niekedy ocitnem na planéte ako bola Zem. Vesmír je možno krásny, no nie je to môj domov. Sedeli sme tam ešte veľmi dlhú dobu. Pozorovali sme ako sa objekty vzďaľujú a ďalšie sa zase približujú. Párkrát sa mi zdalo, že vidím obrovského živého tvora ako letí naprieč jednej z hviezd, no len čo som žmurkol, bolo to preč a loď nás unášala stále ďalej.

Obaja sme boli všetkým tak očarení až sme si nevšimli, že dvere, ktorými sme sem vstúpili, zmizli. Postavili sme sa a kráčali sme smerom, kde mal byť vchod, no nič tam nebolo. Dokonca ani stena, ktorá by oddeľovala túto miestnosť a chodbu. Rozbehol som sa druhým smerom, no bezvýsledne. Nenarazil som na žiadnu prekážku, na nič, čo by nás tu držalo. Vedel som však, že tu niečo musí byť. Nemohli sme byť len tak vo vesmíre. Mohli sme chodiť a mohli sme dýchať, a toho by sme tam vonku neboli schopní.
Odrazu sa miestnosť začala napĺňať jasným svetlom. Obzeral som sa okolo seba, či práve neletíme okolo nejakej hviezdy, no aj tá najbližšia, ktorú sme mohli vidieť, bola niekoľko svetelných rokov od nás. Ani galaxie, ktoré sme práve míňali, takto nežiarili.

Svetlo bolo stále jasnejšie a jasnejšie, až som si musel zakryť oči. Všetko okolo nás hlasno hučalo a hrozilo, že ohluchnem. Vtom som pocítil rovnaké teplo ako vtedy na Zemi. Upokojilo ma to a znova ma ovládol ten pocit bezpečia. Svetlo pohaslo, zvuky utíchli a ja som stratil vedomie.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu