Zayl: Archa (IV.)

Svetlo pomaly slablo, ale oči som mal stále zakryté. Počul som zrýchlený dych vedľa seba, no neotáčal som sa, stále som ležal na zemi a čakal som, kým sa tlkot môjho srdca dostane znova do normálu. Zrazu som začul zvuky. Obrovské množstvo zvukov všade okolo. Dupot kopýt, zavýjanie, rev, zvuky všetkých zvierat z Archy. Bolo to také zvláštne, len tam ležať a počúvať ten rozruch okolo. Konečne som sa odhodlal otvoriť oči. Všetky zvieratá s výnimkou tých vodných, boli vonku zo svojich ciel a v jednom zástupe sa hrnuli ku dverám, spoza ktorých vychádzalo jasné svetlo. Bolo to neuveriteľné, nezmohol som sa ani na jedno slovo. Zvieratá všetkých veľkostí a farieb kráčali vedľa seba v nekončiacom rade a hneď ako nejaké zmizli v jasnom svetle, objavili sa ďalšie a ďalšie.

Chystal som sa prehovoriť, keď som pocítil silné trhnutie do strany a ocitli sme sa aj so ženou vonku. Boli sme vo vzduchu, vysoko nad archou a mne sa naskytol najúžasnejší pohľad v živote. To, v čom sme prileteli bolo také obrovské, že som nedovidel na koniec. Archa mala tvar elipsy, bola niekoľko sto metrov vysoká a stovky kilometrov dlhá. Videl som desiatky východov, z ktorých prúdili stále ďalšie a ďalšie zvieratá po akýchsi neviditeľných mostoch. Vyzeralo to, akoby leteli. Nič úžasnejšie som v živote nevidel. Pohľad však trval len chvíľu. Ďalšie trhnutie a už sme boli znova na inom mieste.

Od úžasu som už ani nedokázal dýchať. Stáli sme v gigantickej miestnosti, kam by sa podľa môjho odhadu zmestilo niekoľko lodí veľkosti Archy, ktorá nás sem dopravila. Miesto bolo plné svetla, hoci som nevidel zdroj, z ktorého by vychádzalo. Svetlo tu proste bolo. Boli tam nekonečné rady niečoho, čo pripomínalo obrovské monitory a na každom z nich boli zástupy kráčajúcich zvierat. Najúžasnejšie na všetkom však boli bytosti, ktoré ich obsluhovali. Farba ich tela bola rovnaká ako naša, no bolo celkom hladké, nebolo poznať, či ide o ženské alebo mužské pohlavie, a možno ani rozdielne pohlavia nemali. Mali dlhé, tenké ruky a nohy, hlavy mali v pomere k telu veľké a okrem očí na nich nebolo nič, ani nos, ani uši a ani ústa. Boli vysokí vyše 2 metre a vyzerali skoro presne tak isto, ako ich zobrazovali vo filmoch. Náhoda? Jeden z nich zrazu prišiel pred nás. Necítil som nič ako strach, práve naopak. Nikdy som sa necítil bezpečnejšie, ako v tejto chvíli.

„Vítam vás, ľudia“, rozozvučalo sa nám v hlavách. Nemali ústa, pretože ich nepotrebovali. Ich forma komunikácie bola na oveľa vyššej úrovni, ako tá naša.
„Začnem teda tým, že odpoviem na otázku, ktorá vás trápi najviac. Už tisíce rokov je stále tá istá a netýka sa len obyvateľov Zeme. Takže prečo ste tu? Odpoveď na ňu už možno poznáte aj sami. Videli ste vnútro Archy, určite ste si všimli, že všetky tvory boli v pároch. Ste tu preto, aby ste zabezpečili prežitie ľudského druhu. Nie ste prví, ani poslední. Ľudia sa zatiaľ nikdy nepoučili zo svojich chýb, aj keď mali od počiatku možnosť voľby. Mali možnosť rozhodnúť o ceste, ktorou sa vydajú, no zatiaľ vždy sklamali. Prvý krát nebol koniec planéty Zem chybou ľudí, ale časom by k tomu došlo. Aby ste neboli zmätení, naša rasa sleduje dianie v celom vesmíre a ochraňuje bytosti, ktoré ho obývajú. Vaša planéta bola len jedna z mnohých, ktorú sme pre vás vytvorili, a ktorú ste obývali. Znova a znova sme museli zachraňovať všetkých živočíchov, premiestňovať ich a ľudia planéty znova a znova ničili. Zvieratám sme pamäť vždy vymazali, no ľudom sme ich spomienky nechali v nádeji, že sa poučia zo svojich chýb, ale zatiaľ sa tak nikdy nestalo. Vo vesmíre je veľký počet rás. Rás, ktoré miesto ničenia tvoria, obývajú stále nové svety a to bez toho, aby zničili tie staré. Máme síce dar večného života, ale nemôžeme zachraňovať ľudí donekonečna, preto dávame ľudstvu ešte dve šance. Ak tento svet znova zničíte, dostanete posledný. Ak skončí aj ten, potom už pre vás nie je v tomto vesmíre miesto. Nehovorím vám to v zlom, hovorím to preto, aby ste si to zapamätali a snažili sa žiť tak, aby som toto isté nemusel opakovať ďalším dvom ľudom, vašim nasledovníkom. Vaša nová planéta je už vytvorená, zvieratá premiestnené a život bude pokračovať odo dňa, kedy skončil. Pamätajte na moje slová, žite tak, aby sme už nikdy nemuseli posielať Archu na Zem. Zvoľte si správne svoju cestu, jej zmysel a náplň.“

Po tretí raz sme pocítili trhnutie a z diaľky sme počuli posledné slová:
„Dávajte pozor na svoju novú planétu a snažte sa neničiť, ale tvoriť tak, ako iní.“
Slová dozneli a my sme sa ocitli na Zemi. Na Zemi plnej života. Teraz sme vedeli, že ten život bol skutočným darom a našou úlohou bolo postarať sa, aby sme tento vzácny dar opäť nestratili.

Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

Archa (IV.)

10 komentov k blogu

Horúce!