Keď sa dostatočne pokochala plodmi svojej práce, vydala sa žena smerom ku katedrále v centre mesta. Nepredpokladala, že posledný vzdorujúci bude natoľko hlúpy a naivný, aby si myslel, že tam bude v bezpečí, no za pokus to stálo. Aspoň vylúči toto miesto predtým, než začne prechádzať jednotlivé budovy. Mala kopu času a pocit, že táto hra ju ešte môže celkom baviť. Obraz okolitého sveta sa veľmi nemenil. Sem-tam minula rozpadnutý most, pod ktorým tiekla rieka plná mŕtvol, tiahnucich sa po celej jej dĺžke a plávajúcich tvárami dole. Tie pomaly menili vodu na prúd hnusu, čvachtajúci tok rozložených tiel, nad ktorými sa zdvíhal odporný smrad. Vykoľajené vozne vlakových súprav a padnuté lietadlá dávali vedieť, že podaktorí sa pokúšali utiecť. Nevedeli, že utiecť sa nedá...
Práve sa chystal zamieriť ku katedrále, keď ju skôr počul, než ju videl. Nebolo to také ťažké, pretože v uliciach už dlhý čas vládlo mŕtvolné ticho. Kráčala potichu, no aj tak mu to prišlo ako zvuk naštartovanej reťazovej píly.
Keď ju zbadal, takmer prestal dýchať. Bola to žena v krásnych, čistých červených šatách. Ľutoval, že jej nevidí do tváre, pretože celý čas pozerala na zem. Zatiaľ sa ovládol a nezavolal na ňu, radšej sledoval, čo robí. Samopal, ktorý nosil, nevedno prečo, so sebou, oprel o stenu kúsok od okna. Netušil, ako je to možné. Ako je možné, že ešte niekto prežil. Veď predsa všetci si vzali svoje životy. Všetci až na neho, pretože on jediný odolal, on jediný chcel vtedy žiť. A aj napriek tomu, že už všetko na Zemi pomrelo, vytratil sa všetok život a on zostal jediný, chcel žiť. Teda, až doteraz si myslel, že je sám, no tá žena na ulici bola predsa skutočná. V popole za sebou zanechávala stopy, takže sa mu to nemohlo zdať. Avšak nevedel, ako sa vyhla Ceste ku spáse.
Pod týmto názvom sa neukrývala ani štipka nádeje. Cesta ku spáse, boli niekoľkokilometrové rady ľudí, čakajúcich celé týždne na to, aby sa mohli bez vydania jediného hláska, bez prejavu akejkoľvek emócie, vrhnúť z mosta, z útesu, z akéhokoľvek vyvýšeného miesta. Nezáležalo od veku, pohlavia, od postavenia v spoločenskom rebríčku, dokonca aj najvyšší predstavitelia cirkvi zvolili tento koniec, hoci učili, že po samovražde môže ich duša putovať jedine do najnižších kruhov pekla. Dňom i nocou sa neustále ozývalo padanie tiel a praskanie kostí.
Nikto z nich nevedel mužovi vysvetliť, prečo to robia, hovorili, že to tak je správne. Nedali sa zastaviť, a tak sa so slzami v očiach pozeral, ako sa jeden za druhým zabíjajú, vrátane celej jeho rodiny.
Až jedného dňa dopadlo na obrovskú hromadu posledné telo a všetko stíchlo.
Lenže ona tu bola. Živý človek z mäsa a kostí, prechádzajúci sa pod oknom. Vykukol von a sledoval ženu, ktorá bola teraz takmer pod ním. Z oblohy vyšľahol prúd ohňa, ktorý spaľoval nebesá už hodnú chvíľu a vtedy uvidel žene prvýkrát do tváre. Bolo s ňou čosi v neporiadku. Videl, ako sa jej zošité ústa skrúcajú do úsmevu a prázdne očné jamky hľadia priamo na neho. Dych sa mu zastavil a rukou sa snažil na slepo nahmatať svoju zbraň, zatiaľ čo stále pozeral dole. Cítil, že ju už skoro má, no samopal začal kĺzať po stene a skôr, ako ho stihol zachytiť, padol na zem a ozval sa výstrel, ktorý narušil hrobové ticho v uliciach. Rýchlo sa zohol po zbraň a zamieril ňou na ulicu, ale tá už bola prázdna. Stopy končili v strede cesty, no ďalej už nepokračovali.
Na tomto mieste už viac nechcel zostávať. Otočil sa, rozhodnutý utiecť preč, no vo dverách stála ona. Ruky mu zrazu ochabli a zbraň spadla na podlahu. Snažil sa prehovoriť, vykríknuť, ale hrdlo mal zovreté od strachu. Inštinktívne cúval, hoci vedel, že je za ním okno. Nohy ho prestali poslúchať. Chcel zastaviť, ale nešlo to. Žmurkol a žena zrazu stála rovno pred ním. Za sebou ucítil závan vzduchu. Rovno za chrbtom mal rozbité okno, už nešlo kam utiecť. Postava pred ním zdvihla ruku a a prstom ho jemne strčila do hrude.
Padal na chodník, stále hľadiac na svojho vraha. Nevydal zo seba ani hlások. Videl, ako sa žena usmieva a máva mu na pozdrav.
Smrť dokončila úlohu, ktorou ju poveril sám Stvoriteľ, aj keď dôvod nepoznala. Na Zemi už nebolo živého tvora.
Tesne predtým, než muž dopadol na zem, zazdalo sa mu, že vidí na oblohe hviezdy. Ani on sa tento krát neubránil úsmevu.
Ulicou sa ozvalo dopadnutie tela na chodník, sprevádzané praskaním kostí. Naposledy.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
divinatoire
28. 8.augusta 2010 11:19
takto nejak si predstavujem dobré čítanie a nakazil si ma láskou k zlým koncom, píšeš čisto a krásne ako vždy. vysokokvalitná radosť z čítania.
2
@divinatoire Úplne moje slová... Ja som vždy mala radšej dobré konce, ale tieto proste človek musí mať rád aj keď sú zlé
3
No teda, parkrat ti zabludim na blog, a uz sa bojim ale strasne sa mi to paci, mohol by si takych pisat viac
6
Super príbeh, aj keď mi chýbalo nejaké vysvetlenie toho všetkého. Ešte lepšie by to bolo ako pilot k nejakému hororovému seriálu
7
@antifunebracka Sranda, že sa niekto pomerne nedávno ozve k 6 rokov starému článku tesne predtým, než sem ja po rokoch znova nakuknem
Napíš svoj komentár