V samote a v tichu

Ubehli už celé veky od doby, čo som sa zobudil na tejto hrdzavejúcej a opustenej stanici. Dni sa zmenili na týždne, tie sa zmenili na mesiace a mesiace sa zmenili na roky. Veľa rokov. Už som to dávno prestal počítať. Zo začiatku som kreslil na stenu krížiky za každý deň, ktorý som tu strávil. Tie sa teraz tiahli kam som dovidel a ďalej ich bolo ešte viac. Ale už dávno som ich prestal kresliť, nemalo to cenu. Raz by som zakreslil všetky steny, ktoré sa tu nachádzali a potom by som potreboval ďalšie, lebo na tomto mieste budem na veky. Aspoň si to myslím. Nepamätám si, kto som býval predtým, než som sa sem dostal, no jedno viem isto – žil som na Zemi, jedného dňa som išiel spať a zobudil som sa tu. Z ničoho nič. Prvé dni boli hrozné. Nikde žiadni ľudia, všade ticho. Najhoršie bolo, že som nepociťoval hlad a ani nič iné. Nemusel som jesť ani piť. Aj tak tu nič nebolo. Aspoň únavu som pociťoval. Môj spánok bol však bez snov. V noci som zaspal, ráno som sa zobudil. Nič viac, nič menej. Zabudol som aj to, ako vyzerám. Nikde tu neboli zrkadlá a ani žiaden lesklý povrch, kde by som mohol aspoň letmo zahliadnuť svoju tvár. Nič. Studené, hrdzavé steny z kovu a každých pár metrov dvere. V miestnostiach nebolo okrem postelí a okien nič, no boli tu jedny dvere, ktoré boli iné ako ostatné. Nedali sa otvoriť. Skúšal som sa do nich dobýjať už veľakrát, no dvere nepovolili. Stále dobre strážili to, čo ležalo ukryté za nimi.

Krajina okolo bola pokrytá stromami, za ktorými sa rozprestierala lúka, za lúkou pobrežie mora, za morom púšť, za púšťou znova les. Všetko rovnako prázdne a tiché, ako tento komplex, ktorý som nedobrovoľne musel nazývať domovom. Každú časť tohto sveta som prešiel alebo preplával na loďke, ktorú som si postavil, ale nikde ani stopa po živote. Vždy ma nakoniec niečo znova prilákalo tam, kde som sa pred mnohými rokmi prebudil.

Vracal som sa z nočnej prechádzky lesom, ktorá mi ako jediná prinášala aspoň malé potešenie. Najskôr som sa tam bál ísť v noci sám, nevedel som, že tu okrem mňa nikto a nič nie je. Dnes som sám všade, to už viem dobre. Tak ako každú noc, aj teraz som premýšľal, prečo som vlastne tu. Čím som si toto zaslúžil? Kto ma sem poslal? Zabudol snáď na mňa? Prečo nemusím jesť? Prečo proste nezomriem? Divím sa, že som sa z toho všetkého nezbláznil. Z toho ticha, z toho, že nevidím nikoho, neviem dokonca ani ako vyzerám. A možno som sa zbláznil. Možno som sa zbláznil už veľakrát, len si na to nespomínam, lebo ma z toho niekto dostal. A možno som sa zbláznil, ale nikto ma z toho nedostal, skrátka som blázon stále. Odpoveď sa asi nedozviem.

Obloha bola posiata hviezdami, no nevidel som žiadne známe súhvezdia. Boli to zrejme iné hviezdy ako tie, ktoré bolo možné pozorovať zo Zeme. Na oblohe tiež žiarili na rozdiel od Zeme dva mesiace. Jeden bol väčší, ako ten druhý a svietil jasnejšie. A možno bol v skutočnosti menší, len bol bližšie. Ďalšia z vecí, na ktorú nikdy nedostanem odpoveď. Ale nezáležalo na tom, aké hviezdy vidím a ktorý z mesiacov je väčší, skrátka tam boli a to mi stačilo. Bol to nádherný pohľad. Zaujímalo by ma, či sú tam v diaľke nejaké planéty s ľuďmi, ako som ja. Možno áno. Možno sa tiež pozerá na rovnaké hviezdy, ako ja a rozmýšľa nad tým, prečo sa to všetko stalo. Lenže tu je to stále len možno. Nič neviem s určitosťou, vždy len možno.

Ešte nejaký čas som len tak pozeral na nočnú oblohu a vrátil som sa naspäť do svojho hrdzavého väzenia. Prechádzal som chodbou, keď moju pozornosť upútalo svetlo, ktoré bolo nezvyčajne jasné. Boli tu síce lampy, ale tie osvetľovali chodbu len veľmi slabo. Až keď som bol celkom blízko, uvedomil som si, že vychádza spoza dverí, ktoré nikdy nešli otvoriť. Tento krát sa však otvorili samé od seba už keď som k nim kráčal. Okrem oslepujúcej žiary nebolo vidieť nič, ale nemusel som dlho váhať a vstúpil som do nich.

Otvoril som oči a stál som vo svojom byte. Zrazu som si spomenul. Všetko bolo také, ako v ten deň, kedy som tu bol naposledy. Do mojej spálne prenikalo slnko cez okno, pod ktorým chodili ľudia a jazdili autá a cyklisti. Nemohol som uveriť, že som znova tu. Od radosti som plakal a možno by som aj kričal, no hlas som už dávno zabudol používať. Behal som z miestnosti do miestnosti, aby som sa presvedčil, že všetko je tak, ako má byť. Napadlo ma konečne sa postaviť pred zrkadlo a uvidieť po rokoch svoju tvár. Otvoril som dvere do kúpeľne a kráčal som so zatvorenými očami. Rukami som nahmatal zrkadlo a otvoril som oči. Nič. Všetko okolo sa tam odrážalo, no ja som sa nevidel. Čo to malo znamenať? Ruku som mal až pred ním, ale nevidel som jej odraz. Všetok dobrý pocit vyprchal, potreboval som niečo rozbiť. Do úvahy pripadalo jedine zrkadlo predo mnou. Jedinou ranou sa rozletelo na stovky malých kúskov. Nepamätal som si, že by som ním niekedy zakrýval dieru, ale teraz tam bola. Prišiel som bližšie, oko som priložil k nej a jediné, čo som videl, boli znova tie steny z chladného kovu. Nemohol som sa na to viac pozerať.

Otočil som sa a chcel som sa vrátiť k oknu, aby som videl na ulicu, ale znova som stál na chodbe pred dverami, do ktorých som pred chvíľou vošiel a ktoré boli znova zamknuté. Ničomu som nerozumel. Čo je toto za miesto? Otvorili sa tie dvere vôbec alebo som si to len nahováral? Možno som celý čas stál tu na chodbe a to, čo som videl alebo lepšie povedané, to čo som si myslel, že vidím, bol len prejav toho, že som sa zbláznil. Možno to, že som sa nevidel v zrkadle znamenalo, že už ani nežijem. Možno je toto peklo, v ktorom trpím za to, čím som bol na Zemi. A možno je to len nočná mora trvajúca roky a v skutočnosti spím vo svojom byte. Na chvíľu som sa prebudil a znova som zaspal a objavil sa tu. A možno nie je pravda ani jedno z toho. Znova len možno...

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu