„Rada..“ – odpovedám.
Chytí ma za ruku..nie tam kde mám dlaň, ale za zápästie a ťahá ma do obývačky. Otvorí balkón a pokračuje s ťahaním.
„To je nádhera!“ – zhúknem od radosti, keď to uvidím. Má naozaj prekrásny výhľad. Vidieť na námestie i na hrad. I na vzdialené hory. Krása!
„Ja viem, nádhera..preto to tu tak milujem.“ – odpovedá s úškrnom na jeho perách.
Pozeráme sa na tmavé mračná:
„Vidíš tú ovečku? Je úplne čierna..“ – hovorím ako by som bola nejaké štvorročné dieťa.
„Možno Malý Princ povedal – Prosím nakresli mi ovečku..“
„Čo?“
„Nepoznáš príbeh o Malom princovi?“ – pýta sa prekvapene.
„Niečo som o tom počula, ale už sa nepamätám...“ V skutočnosti som nemala poňatie o čom hovorí a hanbila som sa za to.
„Bol jeden Malý princ, ktorý býval na svojej vlastnej planéte. Staral sa o ňu a vykopával divé rastliny menom baobaby každý ráno, inak by mu jeho maličkú planétu svojimi koreňmi potrhali na kusy. Bol veľmi citlivý a vnímavý, neobyčajne zvedavý a skromný...Šťastným ho dokázal spraviť obyčajný západ slnka. Raz mu na jeho planétu zavialo semienko, z ktorého vyrástla ruža. Mal ju veľmi rád, ale ona bola taká namyslená, že zo svojej planéty odišiel. Navštívil mnoho planét a nakoniec prišiel i sem na tú našu. Na planétu Zem. Tam stretol tisícky ruží ako je tá jeho. Cítil sa byť podvedený, pretože ona mu povedala, že je jediná svojho druhu. No po rozhovore s líškou zistil, že jeho ruža je predsa len výnimočná. Na púšti sa stretol s autorom tohto príbehu s Exúperim a poprosil ho aby mu nakreslil ovečku...“
„Jéééj to je prekrásny príbeh..“ – hovorím s úžasom. Týmto ma úplne dostal. Vie tak prekrásne rozprávať..
“Úplne som sa do toho Malého Princa vcítila...“ – pokračujem.
„To znamená, že si vnímavá...“ – odpovedá s úsmevom. Usmejem sa a spýtam sa ešte jednu vec:
„A čo mu tá líška povedala, že zistil, že jeho ruža je naozaj jedinečná?“
„Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár