Ja a Ten chlapec (časť 29. - keby nie maminých narodenín, zajtra mám ďalšie rande..)

„No ako bolo sestrička?“ – pýta sa bratšek.
„Ale celkom fajn...potom Ti poviem.“ Zavrela som svoj denníček a schovala ho pod vankúš.
„A čo si prišla tak skoro?“ – pokračuje.
„Musím sa učiť..“ Na mojom hlase bolo značné, že mi niečo je, ale nechcem o tom hovoriť.
„Viky..čo si zabudla? Zajtra predsa do školy nejdeš...“ – hovorí brat.
„Čo? Akože prečo?“ – pýtam sa prekvapene. „Jáááj narodeniny, úplne mi to vypadlo z hlavy...“
„Áno zajtra si berieš Ty aj mamina voľno, nech to poriadne oslávime...“
„Super, len aby mi potom napísala ospravedlnenku..“ – zasmejem sa.

„No tak mi povieš, čo sa stalo?“ – nenechá to tak.
„No..chcel ma pobozkať...dva krát...“ – hovorím.
„Akože?“
„No..prvý krát keď sme boli na jeho obľúbenom mieste a druhý krát keď sme boli u neho..“
„Vy ste boli u neho?!“ – pýtal sa dosť prekvapene.
„No boli.. pršalo..“
„Aha..chápem..a nikto nebol doma?“
„Nie nebol..prídu až o ôsmej, či deviatej..či kedy...“
„Aha..takže ani sestru nemal doma..“
„No nie nemal..“ Pozriem sa na neho. Pýta sa na ňu. Určite mu chýba...“Prečo?“ – pokračujem.
„Len tak...“ – hovorí.
„Aha..“

Poobedie sme strávili pred telkou a čakali na mamu aby sme sa s ňou dohodli o zajtrajšku.
Na chvíľu prišla aj Zuzka, ktorá si tiež chcela vypočuť príbeh..Najprv som jej trošku vynadala za to, že mu prezradila, že sa mi páči, ale z druhej strany som jej ďakovala, že mi s tým trošku pomohla..aj keď som ju prinútila sľúbiť, že sa mi už do toho miešať nebude..že poradiť môže, ale inač nič..viem, že by to pokazila, skôr či neskôr..Ona mu prezradila môj obľúbený čaj, moju obľúbenú pesničku a ešte nejaké veci..no čo už..

„Píp pip, píp pip“ – večer o pol desiatej mi prišla smska. Alex.

Píše:
„Ahoj Viky. Trosku ma to trapi..nemysli si,ze ta chcem preto aby som zabudol,ja ta chcem preto,lebo viem,ze s tebou mozem byt naozaj stastny a dufam,ze prijmes pozvanie do kolibrika,zajtra o 5tej,co povies? p.s. neviem na teba prestat mysliet.vazne “

Ukázala som bratovi smsku a on sa na mňa uškrnul.
„Vieš, že na zajtra máme plány...“
„No hej..“ – odpovedám a idem mu teda odpísať, že nemôžem.

Píšem:
„Awojky prepac, ale zajtra oslavujeme mamine narodeniny, co tak v stredu?

počkať mám mu napísať, že i ja na neho neustále myslím? Ale nie nenapíšem. Tým by som mu to uľahčila...a tým by sa to čaro stratilo..či nie? Ale asi hej.

tak zat. pa.“ Správa odoslaná.

 Blog

29 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu