Tvoja ruka chce ma,
smeruješ do cieľa.
Ešte vyčkaj, budem Tvoja,
viem, že láska všetko zdolá.
Deň za dňom,
sen za snom.
Budeme spolu, budeme,
zažijeme všetko, čo chceme.
Uvidíme svetlo, začujeme tón,
nie na konci - na začiatku bude zvoniť zvon.
Zabudneš na ňu, budeš ľúbiť mňa
bude to niečo viac ako len hra
budeš to ty a ja...
„Bože to je strašné!“ – povedala som si a celý papier s básňou zahodila. Odišla som späť do izby a konečne sa mi podarilo zaspať. Spali sme tak do jedenástej a potom sme šli za mamou do spálne, dúfajúc, že ešte spí. Spí. Odcupitali sme potichu do kuchyne a išli pripraviť raňajky. Syrové toasty s uhorkami, paprikou, volským okom a zelenými olivami – presne ako to naša mama zbožňuje, plus tá káva 3 v jednom.
„Ahoj mami...Všetko najlepšiéééééé.“ – povedali sme skoro naraz. Vidno, že sme ju potešili, hlavne tými raňajkami.
Neskôr sme šli spolu na prechádzku do mesta aby sme jej kúpili nejakú teplú bundu na jeseň. Mohlo byť tak pol druhej po obede..deti zo základných škôl behali po meste so školskými aktovkami, uponáhľanosť dospelých späť do práce a nieviem kde ešte..proste..celé námestie žilo. V tom sa mi zdalo, že som ho zazrela. Pozrela som sa ešte raz. Áno je to on.
„Hneď prídem.“ – povedala som mame a bratovi a išla smerom k nemu. Ku chlapcovi s tým najkrajším „Haló“, ku chlapcovi, kvôli ktorému som nemohla včera zaspať, ku chlapcovi, ktorý MA chce..ktorého chcem JA, ku Alexovi. Je sám. Pozerá sa do nejakej vitríny so šperkami. Moje kroky k nemu sprevádzali trasúce sa nohy a silne búšiace sa srdce...
„Ahoj“ – prekvapím ho zo zadu s trošku trasľavým hlasom.
„Oh ahoj..“ – vyzerá naozaj prekvapene. „Čo tu robíš?“ – pýta sa ma fakt ale fakt prekvapene.
„No vieš toto mesto je niekedy menšie ako vyzerá.“ – osmelila som sa a uškrnula na neho. Zasmeje sa a vidno, že ešte stále čaká na odpoveď.
„Noo..vieš ako som Ti písala, že moja mama má narodky..“
„No..“ – skočí mi do toho s touto krátkou odpoveďou.
„Tak sme sa s bratom rozhodli, že jej kúpime ešte nejaký dobrý jesenný kabát..“
„Aha to je milé..inač ako sa máš?“
V tom momente som mala na mysli len niekoľko viet – 1. Nemohla som v noci kvôli myšlienkam na Teba spať. 2. Ale teraz sa mám lepšie lebo Ťa znova vidím. 3. A ešte niečo..JA ŤA MILUJEM!
Ale nič také som mu nepovedala len som kecala o tom, že čo chystáme dnes pre mamu a podobné drísty. On sa celý čas usmieval a niekoľko krát mi skočil do reči, lebo si myslel, že som skončila..A znova mi skočil do reči:
„Inač Viky? Musím Ti niečo povedať...“
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
nic00lq4
15. 11.novembra 2010 18:56
ja ťa žeriem pokračko
2
tak teraz si už ako keď ukončia časť telenovely....v tom najlepšom
3
Máš ďalšiu čitateľku! ježiš ten príbeh je užasný! chcem pokračovanie!!
5
a ešte dačo moc sa mi páči ako si tam do toho zmiešala aj tú básničku tá je ináč mooooc pekná
6
Neviem preco ale mam taky pocit ze o tej basnicke este budeme niekedy pocut
Napíš svoj komentár