Ja a Ten chlapec (časť 31. - tak to boli mamine narodky..)

Čo? Čo mi chce povedať? Pozerám na neho ako by mi niečo zabehlo a strašne to pichalo v krku. Táto veta nemôže byť nič dobré – vravím si.

„Čo mi chceš povedať?“ – vyhŕknem zo seba.
„Uvidíš zajtra.“ – usmeje sa.
„Je to niečo zlé?“ – pýtam sa.
„No ja si myslím, že nie..“ – odpovedá.
„Myslíš?“ – nechápem.
„Neboj sa. Nie je to nič zlé. Možno že sa potešíš..ale počkám do zajtrajška aj tak Ťa už volajú späť..“
Kuknem na mamu a Janka – usmievajú sa na mňa. Ach bože trapas! - poviem si, pozriem sa do zeme, potom na neho a poviem:
„Dobre tak zajtra. Ahoj.“ Otočila som sa a odchádzala späť ku svojim. Ešte som začula nejaké to tiché „ahoj“ od neho. Radšej som sa neobzrela. Znova som cítila to červenanie na mojich lícach a cítila som sa preto trápne. Pokiaľ som došla k mame a bratovi moje červenanie vymizlo. Obzrela som sa za seba do diaľky na výklad so šperkami, Alex tam už nebol...

Mame sme kúpili prekrásny dlhý čierny kabát s veľkými červenými gombíkmi aj keď sa sťažovala, že v ňom vyzerá tučne a že zase začne držať dietu (ach tie mami..). Potom sme mamu posadili pred telku a šli variť a piecť. To bola zábava – „milión“ kuchárskych knižiek otvorených na stole, linke, chladničke i na zemi – proste všade. Ale výsledok sa celkom dal. Dalo sa na to pozerať a hlavne – dalo sa to zjesť. Taká mrková polievka a plnené kura s hranolkami. Brat spravil výborný uhorkový šalát. Vtedy ma napadlo príslovie - láska ide cez žalúdok. Keby som spravila Alexovi takýto šalát, tak by mi padol k nohám. Výborný šalát.
Ja som sa zase hrala s tortou, ktorá sa trošku rozpadla pri vyberaní z trúbi, ale chutila veľmi dobre – tak čokoládovo-banánovo-jahodovo-orechovo. Hlavne curkovo. No dobre bola trošku sladká, sypala som na cesto cukor rovno zo sáčka a vysypala som trošku viac ako som chcela. Ale to je vedľajšie. Večer bol super až na... No mama sa potešila darčeku, ale hovorila, že sa teší hlavne nám, že sme tu spolu teraz a pri jej príhovore jej začalo byť smutno – náš ocko, naša sestrička...všetkým nám začalo byť veľmi smutno. Chýbajú nám. Čiže oslávenie sa nakoniec neskončilo úplne podľa našich predstáv, ale bolo dobré si opäť zaspomínať na nich aj keď to bolelo – STRAŠNE. Vždy to bolí!

Večer som si písala emaily so spolužiačkou, ktorá mi poslala preskenovanú biológiu. Vytlačila som si to a začala sa učiť. Nemôžem sa dočkať zajtrajška – toto mi stokrát viac behalo hlavou ako tie preskenované slová. Som naozaj zvedavá, čo mi chce povedať..čo to len môže byť..ach tak ho MILUJEM!

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu