„Ja..chcela som ťa spoznať pred tým ako pôjdem s tebou na ten súd..“
„Tak pôjdeš teda?“ – usmial sa na mňa. Vôbec mi nepripadal škaredý, naopak, bol veľmi šarmantný a mal neodolateľný úsmev. Prečo mi potom nechcel poslať fotku?! A prečo sa mi zdá ako keby som ho už niekde videla? Vyzerá ako nejaký herec alebo čo..
„No išla by som.“
„To by bolo skvelé, sám to nezvládnem.“ – zrazu sa jeho usmievavá tvár zmenila na tvár stroskotanca.
„To ti verím.“
„Môžem ťa pozvať niekam na kofolu alebo na kávu..“
„Samozrejme.“
Išli sme si sadnúť do reštaurácie, ktorá bola po blízku a objednali sme si kofolu. Sedeli sme oproti sebe a spustili rozhovor o súde, ktorý sa má konať na budúci týždeň v piatok a o jeho rodine. Občas prišla reč i na mňa. Neviem prečo som mu najprv chcela zamlčať, že som zadaná, ale nakoniec som mu to povedala. Prečo to tajiť?! Keď sa ma pýta na voľný čas, musím predsa spomenúť i svojho priateľa. Pri tom ako sme sa rozprávali som stále rozmýšľala, kde som ho už videla. Tie hnedé oči sú mi povedomé.
„Prepáč, ale môžem sa ťa spýtať, prečo si mi nechcel poslať tvoju fotku?“
„No veď som ti písal..aby si si to nerozmyslela.“
„Prečo by som si to mala rozmyslieť?“
„Nezdám sa ti povedomí?“
„Ale zdáš!“
„Istý čas som hrával v divadlách. Moja fotka bola na plagátoch, som tu v okolí pomerne známy..“
„Jáj..vážne, to si ty! Bože nemôžem tomu uveriť! Ach prepáč, nechala som sa uniesť...Boli sme zo školy na predstavení Petra a Lucie a ty si bol Peter! Bože..“
„No..“
„Vážne si to ty?“ – nedokázala som schovať svoje nadšenie.
„Áno ja..preto som ti nechcel poslať fotku, mohla by si ma spoznať.“
„Aha rozumiem.“
„Teraz hrať nemôžem..neviem ľudí zabávať, je zo mňa troska.“
„Bude to dobré, chce to čas. Čas vylieči všetky rany na duši.“
„Snáď to tak naozaj je..“
„Je! Ver mi.“
„Dúfam, že ti môžem veriť a nič z toho, čo si sa o mne dozvedela, neuvidím v miestnych novinách.“
„Môžeš sa spoľahnúť.“
„Ďakujem.“
„Kedy máš byť doma?“
„No už by som aj išla..O pol hodiny mi ide autobus.“
„Odprevadím ťa.“
„Ďakujem.“
Na autobusovej stanici sme sa rozlúčili a ešte raz mi poďakoval za to, že som prišla. Povedal, že som „veľmi fajn“ a že je rád, že ma spoznal. A že dúfa, že v piatok o 9tej prídem na ten súd.
„Rada prídem. Len si budem musieť zobrať ďalší deň voľna zo školy!“ – zasmiala som sa a nastúpila na autobus.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mizoyka
30. 7.júla 2011 11:13
Sa nemuseli tak skoro lúčiť. Neskôr autobus nešiel?
3
@mizoyka boli spolu vyše 3 hodiny len som sem nedala celý rozhovor a zhrnula som to v pár riadkoch :p
@elsi hej je to krátke ale páčilo sa mi také ukončenie tak som to nechala tak..
@elsi hej je to krátke ale páčilo sa mi také ukončenie tak som to nechala tak..
Napíš svoj komentár