Daniela, ktorej ostávajú ešte necelé 2 mesiace do maturít, je veľmi pobožná a snaží sa ľuďom pomáhať, lebo to považuje za správne. Na BIRDZi stretla 20 ročného chlapca, ktorý sa vo fórum zdôveril s tým, že už nemá zmysel života a ona sa mu snaží nejaký ten zmysel vrátiť avšak zistí, že je to ťažšie ako si myslela... Jeho otca zrazil opitý vodič. Dáva mu rady, často na neho myslí. Zrazu zistí, že býva naozaj blízko a v hlave sa jej rozvíja nápad, že by mu mohla pomôcť i osobne. Síce ma zásadu, že s neznámymi sa nestretáva, začína porušovať jednu za druhou... Zároveň sa vracia po rokoch Janko (Lenkin brat) - jej dlhoročná platonická láska a čaká, že tento krát sa medzi nimi už niečo stane... )
........
Neskôr som skočila znova na net a videla som, že bol prihlásený, ale neodpísal mi. Že by sa naozaj zľakol, že bývam tak blízko? Alebo čo je?!
Zaspala som pri zapnutej telke – síce mám zásadu, že pri telke nespím. Ďalšiu, čo som porušila. Ruším všetky moje zásady v jednom rade. Ráno som sa zobudila a vypla som ju. Cestou do školy som zase stretla Lenku a pýtala sa ma, či dnes teda prídem k nim. Nenamietala som. Povedala mi, že ma celý večer spomínal a že určite sa mu o mne aj snívalo – zarehotala sa. Ja som sa lišiacky usmiala a tešila sa na to čo bude po škole. Raz som mala v hlave Strateneho z BIRDzu a raz zase Janka – moju starú lásku. Len s tým rozdielom, že ku Stratenemu som cítila len moju ochotu pomôcť a k Jankovi zaľúbenosť. Takú malú zaľúbenosť..
Rovno po škole sme šli s Lenkou k nim. On ešte nebol doma, lebo niečo vybavoval. Prešla hodina a on nikde. Už som začala byť nervózna no o chvíľu mi prišla od neho sms. Písal, že sa zasekol v Blave..a že príde až neskoro večer. Bola som dosť sklamaná, lebo som sa na neho strašne tešila, ale napísal, že mi to zajtra vynahradí, tak som sa upokojila, pokecala s Lenkou a potom odišla domov aby som sa stihla aspoň kuknúť na dejepis.
Predtým som ešte zapla počítač a šla na BIRDz. Odpísal. Myslela som si, že mi už na to neodpíše. Napísal:
„to vazne? to ozaj nie si daleko..a ty si co dnes robila?“
Neverila som svojim očiam. Pýta sa ma čo som robila. Začal sa o mňa zaujímať. Alebo len chcel zmeniť tému? No ale aj tak som sa potešila..
„Bola som v skole, potom u kamosky a teraz sa chystam ucit..“
„v ktorom si rocniku?“
„V maturitnom...“
„tak toho mas teraz vela..“
„No hej mam..ale da sa to..“
„gymnazium, odborna skola?“
„Gymko..noska, dejepis, slovina, anglina a matika..“
„hmm zaujimave predmety si si vybrala..“
„Co ja viem..teraz by som chcela skor biolu, ale uz je neskoro..“
„nikdy nie je neskoro..“ – povzbudzoval ma. Dosť som sa čudovala, veď on nie je „ten optimistický“. To som tu bola zatiaľ ja..Asi má už lepšiu náladu..
„No vsak mozno raz budem este studovat aj biolu..vidim ze sa uz mas lepsie..“
„odkial to beres?“
„No to optimisticke myslenie..“
„tym sa nedaj pomylit..len ta povzbudzujem tak ako ty mna..ale optimisticky rozhodne nemyslim..kedysi som bol veľký optimista ale neviem ci to niekedy znova dokazem..“
A videla som, že sa odhlásil. Zase odišiel preč. Asi som ho zas nasrala alebo čo?! No nič. Idem sa učiť a potom pohrať s malou Natálkou ak dovtedy nezaspí... – povedala som si mrzuto. No možno by som sa nemala takto urážať veď má depresiu, zomrel mu otec a ešte nedávno nemal chuť ani žiť..
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@tooniickaaa no zistila som, že mám 2 časti ešte v zásobe tak som ich sem dala a pokračujem dnes aj zajtra
Napíš svoj komentár
super!