Po obede sme sa stretli a hovoril mi o tom, že sa zoznámil s novými spolužiakmi a učiteľmi. Že to tam vyzerá byť fajn.
„A čo? Máš pekné spolužiačky?“ – spýtala som sa potmehúdsky aj keď som dúfala, že odpovie NIE.
„No hej, dve.“ – usmial sa - „Dokonca si odomňa vypýtali telefonné číslo. Sranda čo?“
„No hej sranda..“ Vôbec som sa tomu nepotešila. Ale čo som zmohla? Bála som sa, že kým mu poviem, čo k nemu cítim bude už neskoro a na druhej strane som stále dúfala, že je to naozaj len to prvotné očarenie a že ako to prišlo tak to aj zmizne. Ale dni ubiehali a ono to nezmizlo. Zamilovala som sa do neho. Bol úžasný. A ja som bola žiarlivá. Vedela som, že mu to musím povedať.
V ten týždeň v piatok sme šli zase ako partia do krčmy. Jedna kamoška - Janka oslavovala osemnástku tak sme si trošku vypili. Bolo super. Domča tam vtedy s nami nebola tak som nemala na koho žiarliť. Mala som dobrú náladu a zábrany sa s pohárikmi strácali. Poviem mu to teraz – poviem mu to pokiaľ sa na to cítim. Nie radšej mu to nepoviem. Ale hej poviem. Nie nepoviem. Poviem. Nepoviem. Bože čo je to so mnou? Mám mu to povedať? Nemohla som sa rozhodnúť. No nakoniec som sa rozhodla, že prídem s pravdou von. Teraz.
Hudba v krčme hrala nahlas. Zabávali sme sa ako na diskotéke. Krčmárka bola oslávenkinina krstná takže problémy s tým neboli. Krčma bola otvorená iba pre nás.
Mišo sedel vedľa mňa a spýtal sa ma či si nezatancujeme. Lebo len my dvaja sme tam sedeli. Ostatní už dávno tancovali a zabávali sa ako sa má. Niektorých som ani nepoznala. Boli to decká z Jankinej školy.
„No dobre.“ – odpovedala som a pridali sme sa k ostatným.
Bola zábava - hneď ako sme sa k nim prišli chceli aby sme tancovali spolu v strede kruhu. Nemali sme žiaden ostych, alkohol už dávno spravil svoje a tak sme vošli do stredu a tancovali ako starý dobrý kamaráti. Aj keď on pre mňa znamenal niečo viac ako len kamarát. A v kútiku duše som dúfala, že i ja pre neho. Ale nebola som si tým vôbec istá, keď spomínal tie jeho pekné spolužiačky zo školy..
Ako sme sa vracali domov šiel ma odprevadiť až k domu aj keď sme sa mohli rozlúčiť už na ceste keďže býva oproti. Ale on šiel až pri dom. Čo bolo od neho veľmi pekné. Pozvala som ho dnu síce už bolo neskoro – asi pol druhej ráno. Šli sme hore do izby potichu aby sme ostatných nezobudili a zapálila som malú lampičku, ktorá mu zase svietila do očí.
„No tak teraz budem rozkošný.“ – zasmial sa. A ja spolu s ním. Náš smiech bol hlasitý aj keď sme sa snažili smiať potichu. Viete alkohol..
Rozprávali sme sa o pekne strávenom večere v krčme a o celom týždni..čo bolo v škole a tak..on mal práve prax a niečo tam varili.
„Potom ti to uvarím.“
„Dobre.“ – smiali sme sa.
„Monika..?“
„Áno?“
„Musím ti niečo povedať..ale neviem či je to dobrý nápad.“
„Aj ja ti niečo musím povedať..“
„A nechceš začať?“ – pýta sa Mišo so smiechom.
„Môžem..“
„Tak čo?“
„No..strašne ti páchne z úst po tom alkohole.“ - smiala som sa.
„No ďakujem..inač aj ja som ti toto chcel povedať.“ – smial sa so mnou.
„Páchne mi z úst?“
„Hej.“ – zarehotal sa - „Ale mne to nevadí.“
„Tak potom nie to si mi chcel povedať?“
„A ty si mi chcela povedať to čo si povedala?“
„Nie.“ – zasmiala som sa – „Vôbec nie.“
„Monika..“
„Áno?“
„Ale nič...nič..“
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
elsi
21. 4.apríla 2011 22:58
tak toto sa mi páči teraz som taká napnutá
Napíš svoj komentár