„No..niečo..ale poviem ti to neskôr.“ – začalo sa mu zívať.
„Dobre..“
Ešte sme sa tam o niečom rozprávali, ale neviem si spomenúť, že o čom. Viete. Okno. Potom sme neviem ani ako zaspali - oblečení na mojej posteli. Ráno asi okolo siedmej nás zobudili okoloidúce traktory. Ja som sa prebrala ako prvá a o chvíľu i Mišo:
„My sme zaspali?“ – pýta sa s rozospatým hlasom.
„No..“ – odpovedám s úsmevom.
„Aký je dnes deň?“
„Sobota.“
„Aha ok.“ – povedal a znova zaspal. Ja som sa z neho smiala. Určite ho bolela hlava po včerajšku. Mňa s počudovaním bolela len trošku, ale hneď to prešlo. Šla som dole spraviť kávu a stretla som mamu.
„Už si hore Monika?“
„Hej..tie traktory..“
„No aj mňa zobudili...A čo si už oblečená?“ – pýtala sa s počudovaním.
„Noo..ja som tak zaspala..a..a Mišo tiež..“
„On je u nás?“ – spýtala sa prísne.
„No..je..spí..“
„Ale nebolo medzi vami nič dúfam?“
„Nie mami nie..“ – zasmiala som sa. Bolo mi to smiešne. Niečo medzi nami? Veď toho sa asi ani nedočkám – pomyslela som si a pokračovala som – „Sme len kamaráti..“
V tom som si spomenula na útržky z našeho rozhovoru zo včerajška. Niečo mi chcel povedať..aj ja jemu..a potom sme sa o niečo ešte bavili..Ale o čom?
Voda zovrela a ja som zaliala kávu a šla naspäť hore s hrnčekmi a s nejakými sušienkami. On ešte spal. Spinkal. Sladko spinkal.. Bola by škoda zobudiť ho. Tak som sa na neho pozerala..bol taký zlatý. Chcela som ho prikryť lebo tam len tak ležal v rifliach a tričku ako keby ho tam niekto položil. Nohy mu viseli z postele. Určite bude nevyspatý. Ja som to vždy nejak zvládala s tým spánkom narozdiel od mála mojich vrstovníkov. Ako som zobrala paplón a chcela ho prikriť tak sa zobudil.
„Ach..nechcela som ťa zobudiť..“
On sa len sladko usmial a znova sa mu zatvorili oči. Určite bol veľmi unavený. Ja som si zatiaľ šla dať sprchu a vypila kávu. Tá jeho mu už dávno vychladla. Asi o jedenástej sa zobudil. Akurát som si chatovala so spolužiačkami na skype. Keď som si všimla, že už je hore rýchlo som sa rozlúčila a odhlásila sa.
„Už si vstal?“
„Hej..príšerne ma bolí hlava.“
„Nečudujem sa..“
„Teba nebolí?“
„Bolela..ale už to prešlo..“
Pousmial sa.
„Spravila som ti kávu, ale už vychladla. Mám ti spraviť ďalšiu?“
„Budeš taká dobrá?“ – spýtal sa s úplne rozospatým hlasom.
„Jasné, hneď som späť.“
O chvíľu som sa vrátila a našla som ho pri pc. Neviem prečo, ale mala som strašnú chuť ho objať zo zadu. No dobre viem prečo. Aj vy viete. Dobre..nesmejte sa zo mňa. Bola som zaľúbená. A ešte stále som.
„Ďakujem..obyčajne nepijem kávu, ale teraz ju potrebujem.“
„Daj si aj sušienky..“
„Radšej si nedám.“
„Prečo?“
„Asi by sa dlho v mojom žalúdku neudržali.“
„Aha“ – zarehotali sme sa.
„Dneska sa mi nič nechce.“
„Ani mne..veď nemusíme robiť nič.“
„No mal som pomôcť ocovi s malovaním domu.“
„Hádam to pochopí.“
Pozrela som sa z obloka a videla som jeho aj môjho ocka ako spolu maľujú dvere a parapety na oknách.
„Vidíš už má pomocníka..“
Pozrel sa z okna a usmial sa s výdychom.
„No možno neskôr, keď sa preberiem..“ – po chvíli pokračoval – „Už by som mal ísť, potrebujem si dať poriadnu sprchu..“
„Okey..neskôr sa stavíš?“
„Jasné..ak nebudem pomáhať otcovi tak hej..“
„Okey..počuj..niečo si mi chcel povedať?“
„Čo?“
„Nepamätáš sa?“
„Nie..“ – zasmial sa – „Ani nie..“
„Vážne?“
„Fakt nie..“
„Aha..“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
elsi
22. 4.apríla 2011 10:16
jeej tak si ma zrána potešila
Napíš svoj komentár