"Choď vysypať smeti!“ – zakričala na mňa mama.
„Ale veď sneží a ja si robím domáce..“
„Nevymýšľaj.“
„Spravím to potom.“
„Nie choď teraz.“
Tak som zdvihla svoj zadok, hodila na seba hrubú bundu s kapucňou a vyšla von. Akurát som videla ako môj otec pomáha dávať novým susedom záclony na okná. Ako ma uvidel, zavolal na nich a pýšil sa tým, že som jeho dcéra – teda vtedy som si to myslela. Vyzeralo to tak. Ukazoval na mňa a všetci sa tam usmievali. Okrem toho chalana. Ten si asi ešte stále lepil tie plagáty.
Zrazu otec vyšiel von a volal na mňa nech prídem pomôcť aj ja. Moja mama nemohla, vtedy čakala môjho už narodeného 11 mesačného brata – Adamka. Viete ako to myslím. Bola tehotná.
Najprv som nechcela ísť lebo som nebola namaľovaná, ale potom som sa na to vykašlala a vošla som dnu.
„Dobrý deň.“
„Ahoj Ty budeš Monika..asi sa na nás nepamätáš.“ – povedala nová suseda.
„Hm..“ Pozerala som na nich, ale vôbec sa mi nezdali povedomí.
„Bola si ešte malá, keď sme u vás boli. Pamätám sa, že si mala rada červenú, nezmenilo sa to od vtedy?“
„Nie, ešte stále ju mám rada.“ – zasmiala som sa.
„Tak to je super. Niečo pre Teba máme.“ Teta vytiahla hrubý červený sveter s vianočným motívom. Hm..len tak medzi rečou - mala som ho len raz na sebe a potom neviem kde som ho dala, ale potešilo.
Otec mi potom povedal, že tá teta je jeho bývalá spolužiačka. A kedysi boli najlepšími priateľmi. Kto vie či len priateľmi – ale nad tým som vtedy neuvažovala. Tak som im začala pomáhať so záclonami a závesmi a s malými kusmi nábytku. Z ničoho nič ovalila celý dom hlasitá hudba z druhého poschodia.
„Michal stíš to!“ – hučal po chlapcovi otec. Nič sa nedialo. Hudba stále hrala. Mne to osobne nevadilo – páčil sa mi techno štýl.
Potom sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem. Naštvaný Mišo – môj Miško, zišiel nahnevane dole po schodoch a kričal:
„To v tomto posranom dome nemôžem už ani hudbu počúvať?!“
Ja som bola ohúrená s jeho slovníkom – fakt drzí chalan – vtedy bol. Najsmiešnejšie na tom bolo, že ku koncu tejto vety ma zahliadol a slovo „počúvať“ vyslovil už len tak potichu - pomaly. Dúfam, že si to viete predstaviť. Nečakal, že tam niekto stojí okrem jeho rodičov. Určite sa cítil trápne.
„Môžeš, ale nie tak nahlas.“ – odpovedal mu otec – „Pozdrav našich nových susedov.“
„Dobrý..“
„Ahoj.“ – odpovedal mu môj otec. Ja som vtedy nič nepovedala, nemala som to za potrebu.
„To je Monika, asi si ju už nepamätáš, mohol si mať päť rokov, keď sme ich boli navštíviť.“
„Aha..ahoj Monika.“
„Ahoj.“ – vtedy som sa už ozvala – „Máš rád techno?“
„Hej mám..a ty?“
„Aj ja..“
„Cool.“
Po tejto krátkej debate nastalo ticho. Také trápne. Prerušil ho môj otec, keď zavelil, že k nám prídu na večeru. Potom ma poslal domov nech idem pomôcť mame nakrájať zeleninu. Ako som odchádzala zakričal na mňa Mišo:
„Hej. Niečo si si tu zabudla.“
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
mishaa93
5. 12.decembra 2010 16:40
Ďaleeej
4
nechápem.. ako môže mať jej brat 11 rokov, keď sa to odohráva nejak pred rokom? .. nejak tomu.. nerozumiem
aa podľa mňa zabudla tie smeti
aa podľa mňa zabudla tie smeti
5
Napíš svoj komentár