Ukázal mi jeho kamošov na facebooku, spoločné fotky a rozprával všelijaké príhody pri tom ako si chatoval. Páčilo sa mi aký je ukecaný a vtipný. Potom som mu i ja poukazovala pár fotiek z narodeninových osláv a zo školy. Sľúbila som mu, že na druhý deň pôjdeme von a zoznámim ho s ostatnými kamošmi na dedine.
A viete čo bolo najvtipnejšie? Nevedel, čo je to trigovica. Vážne! Si predstavte, že na východe nevedia, čo to je. A keď som mu povedala, že si idem zapraviť tričko ani to mi nerozumel. Tak sme sa na tom trošku zarehotali. Na to nikdy nezabudnem. Mám z toho veľmi živé spomienky. Síce sme sa rozprávali po prvý krát, ja som mala pocit, že ho poznám celý život. Viete o akom pocite hovorím.. Dobre, hrali sme sa síce keď sme boli malý, ale ja som mohla mať vtedy asi 3 alebo 4 roky... Bože a to jeho východniarske „Hej, hej.“ a to moje západniarske „Vravím“.. Odvtedy sme to už stihli prebrať jeden od druhého.
Ako odišli, mama sa na mňa uškrnula a povedala:
„Ty žiariš.“
„Čo? Ale nie..to bude len tým vínom, čo sme si dali k večeri.“
„Aha.“ – smiala sa – „Je to dobrý chalan, že?“
„Je fajn.“ – povedala som a vyhovorila sa na to, že som unavená a odišla hore do izby. Nikdy som nemala rada, keď sa ma pýtala niečo ohľadne témy „chalani“. Hneď bolo jasné, že jej vekovo viac vyhovuje ako Jaro...
„Moňaa“ – kričala na mňa Kristínka, ktorú doviezli susedia.
„No?!“
„Mám novú bábiku od Zuzky.“
„Poď ďalej.“ – kričím cez dvere na mojej izbe – „Jéj tá je krásna. A to ti dala len tak?“
„No..dala.“ – usmiala sa a vybehla von z izby. Vtedy som ešte nevedela, že táto bábika bude hrať nejakú rolu v tomto príbehu.
Pamätám sa, že som ležala na posteli a pozerala telku. Hudobný kanál – Music Box. Jeho vôňa ostala v izbe. Ach. Cítila som, že sa so mnou niečo deje. Nejaké to prvotné očarenie - veď to poznáte...Zrazu ma napadlo pozrieť sa z okna či ho náhodou neuvidím. Žiaľ mal zatiahnuté závesy, ale videla som, že sa tam svieti a nejaký obrys hýbajúcej sa osoby. No potom som si povedala, že čo to robím a odišla som dole do obývačky za rodinou. Pozerali sme DVD Walk the line. Johny Cash teda Joaquin Phoenix mi pripomínal Miša, tak trošku. Nejak som sa zapozerala do toho filmu a predstavovala som si, že to je on a ja som tá, ktorá pri ňom spieva. Nechápala som sama seba. Ale nevadilo mi to. Rozmýšľala som, či má nejaké dievča, ale z fotiek a z jeho rozprávania sa mi zdalo, že nemá nikoho.
Ku koncu filmu som už bola unavená, tak som si šla ľahnúť a hneď som zaspala. Ráno asi okolo 10tej zase snežilo. Zrazu som začula zvuky na mojom okne. Keď som sa poriadne prebrala, tak som zistila, že je to zvuk snehových gulí. Pozrela som sa z okna. A hádajte kto to bol..
Áno. Bol to on. Rozospato som otvorila okno a zakričala mu aby vošiel dnu.
„Ale počkaj dole. Musím sa ešte obliecť.“
„Ok. máš 5 minút.“
„Čo?“
„Ale nie..žartujem.“
„Ah..“
Vošiel dnu a pozdravil mojich. Kristínka za ním prišla a odišli sa hrať do obývačky. Občas som počula nejaké hlasy, ale nevenovala som tomu pozornosť. Najprv som si musela poriadne vyčesať moje dlhé (vtedy ešte hnedé) vlasy a vyčistiť tvár. Asi mi to dlho trvalo keď zaklopal na dvere:
„Už si hotová?“
„Nie počkaj..“
Ja som si len vtedy ešte len obliekala pančuchy, dúfajúc, že ho nenapadne otvoriť mi dvere. To by bol trapas...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
hereiam
7. 12.decembra 2010 12:02
a otvorí ich
4
kks ,ani ja neviem ,čo je trigovica =D ...ale ten príbeh sa mi silne ľúbi =D
5
fiiiiha.. a ja to slovo požívam teraz furt.. .. toľko ľudí nevie čo je to trigovica ..
6
ci jeho, byt takym chlapom! staci byt drsnak a vsetky zeny budu zo mna paf
peace!
peace!
Napíš svoj komentár