Ja som sa len rozospato usmiala. Sedel pri mne na posteli a svetlo z mojej lampičky mu svietilo do očí. Bol strašne zlatý ako s nimi prižmuroval a snažil sa tomu svetlu vyhnúť. Chvíľku som ho nechala trápiť a potom som svetlo zakryla so svojou hlavou.
„Anjel.“ – povedal Mišo a zasmial sa.
„Čoo?“ – nechápavo som sa spýtala.
„No svieti ti nad hlavou svetlo ako takému anjelovi.“
„Aha..“ – zasmiala som sa s ním.
Zrazu si môj ocko strašne nahlas kýchol a my sme toho dostali záchvat smiechu, lebo nás to vyľakalo. A veru smiali sme sa na celý dom. Ten smiech bolo určite počuť aj v dome oproti – v Mišovom dome. Snažili sme sa ukľudniť, ale viete aké je to so záchvatmi smiechu..ťažko sa ukľudniť...
Po čase sa nám to ale podarilo a povedal mi, že ľutuje, že sa stretol s tou Dominikou, keby vedel aká je...
„No..už vieš..“
„Ale zadok má pekný..“ – zasmial sa.
„Heh..“
„A vy ste dobré kamarátky?“
„No ani nie..“
„Ani sa nečudujem..ty nie si taká ako ona že?“
„Ako to myslíš?“
„No..taká prelietavá..“
„Nie nie som.“
Usmial sa.
„Mala som jeden vzťah..“
Chápavo sa na mňa pozeral a vyzeralo to tak, že chce aby som povedala viac. Povedať mu to? Nepovedať mu to?
„Trvalo to 3 mesiace..“ – pokračovala som.
„Čo sa stalo?“
„No..vieš..bol odomňa o 10 rokov starší..chcel niečo viac..“
„A dostal to čo chcel?“
Povedať mu to? Nepovedať mu to?
„Dostal.“ – sklopila som oči.
„To ma mrzí.“ – zase sa pozeral tak chápavo.
„Mala som pätnásť..bola som veľmi naivná..“
„Chápem..a odvtedy nič?“
„Nie..úplne som zanevrela na chlapcov..až..“ Stačilo málo a skoro som mu to vyzradila. Moje sympatie k nemu. Moje city. Že nechcem aby bol len kamarát..
„Až čo?“
„Ale nič..“ – začala som sa červenať.
„Hmm??“
„Potom ti to niekedy poviem..“ Posunula som sa a svetlo z lampičky mu zase svietlo do očí. Bolo vtipné ho takto pozorovať. Doteraz si pamätám ten rozkošný výraz.
„No dobre..“ – odpovedal nespokojne. Bolo zrejmé, že ho zaujíma, čo som chcela povedať.
„A čo ty?“
„Čo ja?“
„Dievčatá?“
„Jaj..no mal som jednu dobrú kamarátku a raz na svadbe mojej krsnej sme sa trošku opili a ako sme šli domov..no..“ – začervenal sa trošku. Asi nevedel či ma rozprávať do detailov alebo len tak..
„No proste sme sa dali dokopy..a..o pár týždňov sa to skončilo spolu s našim priateľstvom čo bolo predtým..“
„To mi je ľúto..čo sa stalo?“
„No bolo nám to čudné sa zrazu držať za ruky a to všetko..keď to predtým niekoľko rokov tak nebolo..vieš..“
„Chápem..“
„No a nejak sme sa jeden druhému nakoniec odcudzili..“
Vtedy som to vedela. Z nás dvoch sú kamaráti a aj keby som sa mu páčila nemám šancu. Mal by strach, že by ma stratil ako kamarátku...Síce ono sa to nakoniec úplne inač zvrtlo ako som si spočiatku myslela..ale o tom poviem viac v ďalších častiach lebo je to nadlho..
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
katuska8808
21. 4.apríla 2011 19:59
juchuuu.... ja to tu vidím! ja to normálne vidím! jo! ale budem musieť prečítať predošlú časť lebo už som aj zabudla čo v nej bolo
3
prečítala ... len ďalšiu časť trošku rýchlejšie ... som netrpezlivá
Napíš svoj komentár