„Nie..však ešte môžeš ostať.“
„Môžem sa kuknúť na net?“
„Hej..jasné.“
„Díky."
Stále sa mi páčil viac a viac. Snažila som sa ovládať ale tá jeho vôňa..jeho hlas..to aký bol ku mne milý a pozorný, tá jeho postava..tie jeho krásne hnedé oči, ten úsmev.. Srdce mi bilo vždy keď sa ku mne priblížil alebo sa šibalsky usmial. Vedela som, že sa do neho zaľúbim.
Zobrala som si zatiaľ do ruky biolu a robila som sa že sa učím no pritom som ho pozorovala. Bol na facebooku a odpisoval na pošty. Niekto mu písal, ale on im odpísal, že už musí ísť. Nechcel sa tam veľmi zdržovať. Potom sa ohlásil a obrátil sa ku mne.
„Naučená na zajtra?“
„Čo?“
„Či si naučená na zajtra..“
„No dá sa povedať, že som.“ – zasmiala som sa.
„A čo ty? Ideš zajtra do Tn okukať školu?"
„Hej hej idem..“
„Tak potom mi povieš čo bolo..“ – žmurkla som na neho.
„Jasné, že poviem..“
„No ja by som už mal ísť..“
„Hm..ako chceš..“ Už zase chce ísť – pomyslela som si.
„Vieš..nechcem ťa zdržovať.“
„Aleee..veď ma vôbec nezdržuješ.“ – usmiala som sa na neho.
Sadol si späť ku mne na postel a povedal:
„Vieš, že si strašne zlatá keď sa usmievaš? Máš také pekné jamky nad lícami..“
Ja som sa začervenala a ako keby z reflexu som mu na to odpovedala:
„A ty vieš, že si strašne rozkošný, keď ti svieti svetlo do očí a ty tak žmúriš..“
Zasmiali sme sa. Vtedy sa na mňa zrazu pozrel nejak inač. Tak inač. Až sa sám seba zľakol, že sa tak na mňa pozerá. Bol to pohľad niekoho, kto niečo cíti k tomu druhému. Pohľad akým som ho obdarúvala ja už skoro od prvej chvíle.
„Zase mi svieti to svetlo do očí..takže teraz som rozkošný?“ – pousmial sa lišiacky.
„Hej si.“ – zasmiala som sa s červenými lícami – „A ja som teraz zlatá lebo sa usmievam?“
„Hej hej to teda si.“ – smial sa so mnou.
Možno to znie trápne, ale v skutočnosti to bolo veľmi romantické. Fakt. Či veríte či nie...
Potom som ho odprevadila dole a tam sme sa rozlúčili s objatím. Takým kamarátskym. Vonku snežilo...
Ani som sa nestihla vrátiť naspäť do izby a zvonil zvonček na našich dverách.
„Otvorím.“ – zakričala som do obývačky aby ostatný nemuseli vstávať.
Otvorila som. Bol to Mišo.
„Niečo som ti zabudol dať.“
Vložil mi do ruky čokoládového Mikuláša.
„Jéééj ďakujem.“
„Nemáš zač. Ahoj.“
„Ahoj.“
Obrátil sa a ja som zatvorila dvere. Aj keď som chcela zakričať – „Počkaj. Musím ti niečo povedať!“ Ale povedala som si, že ešte nie je vhodný čas. Nechcela som to pokaziť. A rozmýšľala som aj za tým, že to môže byť len také prvotné očarenie. Že po čase z nás budú len kamaráti a bude to OK.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
elsi
21. 4.apríla 2011 21:01
prečítala som to na jeden šup aa strašne pekné to je
Napíš svoj komentár