Prečo ja? 1. časť - Dievča a muž v dlhom čiernom kabáte

Sedelo dievča za počítačom a rozmýšľalo o tom, čo sa udialo za posledné dni. Bolo to neuveriteľné. Chcela aby to trvalo dlhšie, chcela aby sa to neskončilo. Niečo také romantické a zároveň také trápne sa jej nestalo...nestalo od vtedy čo..teda vôbec ešte nestalo.

Hľadela do rozpáleného slnka a túžila po tom aby hrialo ešte viac. Jej obľúbeným ročným obdobím bolo leto – teplo, teplo, teplo... No ako každý rok prišla zima a ona sa radšej utiahla do postele pred telku. Zimu nenávidela. Kamaráti sa ju snažili vytiahnuť von, ale vždy márne. Avšak včera urobila výnimku. Keby vedela čo sa stane, robila by takéto výnimky častejšie.

Začali hrať hru Pravda – odvaha. Prišiel rad i na ňu:
„Hmm..prvému človeku, čo pôjde okolo chytíš zadok.“– zarehotala sa Renáta.
„Čo si sa zbláznila?“ – ozvalo sa dievča.
„Aj ja som mala chytiť tú starenku za plece a povedať jej – babka, prečo si mi nekúpila tie žuvačky? – a zvládla som to!“
„Ale to bolo od Marka, vyvŕš si to na ňom!“ – odpovedalo dievča namosúrene.
„Žiadne také, chceš hrať alebo nie?“
Popravde, dievčaťu sa hra páčila tak teda súhlasila, síce sa jej to vôbec nepozdávalo a nechceli jej to vymeniť za inú „odvahu“.
Čakali kto pôjde okolo, avšak nikto nechodil, lebo už bola tma a dosť chladno, tak zatiaľ hrali ďalej. No po čase tadiaľ šiel niekto v dlhom čiernom kabáte tak sa na ňu všetci pozreli a naznačili jej aby šla vykonať svoju „odvahu“.
„Ale to je nejaký pán, ja..“
„Nebooj, kľudne mu môžeš povedať, že hráme hru...“ – radil Jožo.
„Alebo mu povieš, že si si ho s niekým pomýlila.“ – riekla Renáta.
„No dobre, dobre, idem..“ – odpovedalo dievča a vybralo sa za mužom v čiernom kabáte.
„Ahoooj Jožko!“ – zakričala smelo a chytila ho za zadok tak aby to všetci videli.
Muž v dlhom čiernom kabáte sa otočil na mladú dievčinu.

Jeho nechápavý úsmev – jej priblblý výraz v tvári – tak sa to všetko začalo.

Dievča chcelo povedať, že sa pomýlilo, ale namiesto toho sa nezmohlo ani na slovo. Zistila, že ten, koho chytila za zadok a nazvala ho Jožkom je ich učiteľ Úvodu do biológie. On ju nepoznal, lebo s ním mala len prednášky, ale ona ho poznala veľmi dobre.

„Asi ste sa pomýlila slečna.“ – prebral sa profesor.
„Ach prepáčte.“ – povedala priškrteným hlasom a odišla kade ľahšie.
„To bol Jankovský!“ – prišla za nimi celá otrasená, nervózna a s tým napriblblejším výrazom aký by ste mohli u nej vidieť.
„Nekecaj! Vážne?“ – ozvali sa všetci.
„Áno, bože..to bol trapas!“
„Neboj, on nás ani nepozná..“ – ukľudňovala ju Renáta a snažila sa zatajiť svoj záchvat smiechu.
„Presne tak..v tej prednáškovej sále je nás dosť a on je aj tak vždy príliš zahĺbený do seba aby si pamätal naše tváre.“ – povzbudzoval ju Jožo.
„Asi máte pravdu..ale ja už mám na dnes dosť..pôjdem domov.“
„No aj ja sa chystám na večeru..aj ja už idem..ja tiež, mám hlad ako vlk...to mi hovorte, tak poďme teda..“ – odpovedali ostatní a rozišli sa s rehotom.

Plavovlasé dievča sa rozhodlo, že si hneď prefarbí vlasy načierno aby ju zajtra náhodou nespoznal. Ukradla maminu farbu a šla na vec. Mama síce na ňu nadávala, že čo si to porobila s jej krásnymi vlasmi, ale tušila, že raz to príde aj na ňu, tak ju nechala.
„Ani som nevedela, že ti tak pristanú čierne vlasy.“ – povedala jej nakoniec.
„Naozaj?“ – pozrela sa ešte raz na seba do zrkadla a usmiala sa. „Ostatní budú vedieť prečo som to spravila, no ale nevadí, zmenu som raz musela podstúpiť tak prečo nie teraz?“ A aby svoju zmenu dotiahla do dokonalosti, požičala si od mamy aj tmavo červený lak.

Prezliekla sa do pyžama a pozerala na telku ako vždy. Avšak táto noc bola niečím výnimočná. Chytila za zadok učiteľa, do ktorého bola platonicky zamilovaná od vtedy, čo ho prvý krát videla na prednáške. No vedela, že má dieťa a že jej šance sú mizivé. Vedela aj to, že táto láska, ktorú k nemu prechováva je len jedna z mnohých.

 Blog

18 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu