„Veď to nie je tá, ktorú som videla na fotke s bábätkom...“ – pomyslela si – „že by ju podvádzal?!“
Celú cestu domov jej to nedalo pokoj. „Kto bola tá žena? To určite nebola jeho manželka... To znamená.., že by som predsa len u neho mala šancu? Ach nie, to nemôžem..alebo áno?“ – dievča si začalo vytvárať vo svojej fantázii celý sled udalostí, ktoré sa stali a ktoré sa môžu stať. Bola si istá, že ho chce. Vždy bola proti podvádzaniu, ale toto bolo silnejšie ako ona. Tak po ňom túžila, tak ho chcela...Tie pohľady, ktoré si vymenili, jeho priblblý úsmev, jeho vyšportované telo, jeho oči...
„Veronika!“ – prebudila ju z myšlienok mama – „Povedz Maťkovi aby sa šiel najesť!“
„Dobre, ale nemusíš na mňa kričať z okna!“ – odvrkla a odišla namosúrená za mladším bratom, ktorý sa guľoval s kamarátmi. Ako vždy, sneh sa ušiel aj jej.
Ako prišla domov, začala vyhľadávať o profesorovi informácie. Vedela, že má 28 rokov, kde sa narodil a kde býva. Nevedela však, že profesorova manželka zomrela pred dvoma rokmi...
„Ach nie! Tak on ju teda nepodvádza..ach taká mladá..čo sa stalo..aha tu to píšu..rakovina..tá si snáď nájde každého!“ – povedala smutne a pomyslela na svojho otca...
„Veronika!“ - zakričala mama.
„Čo je?!“
„Hovorí sa prosím! Choď kúpiť do obchodu olej, minul sa!“
„Prečo nemôžeš ísť ty?“
„Pečiem rezne! Neodvrávaj a choď!“
„Dobre, dobre...“ – začalo dievča frflať.
„Za zbytok si môžeš niečo kúpiť..“ – dala jej 5 eur do rúk – „A poriadne sa obleč!“
„Čo som holá?!“
„Daj si čiapku!“ – začala jej dávať jednu na hlavu.
„Bože mami!“
„No choď už a ponáhľaj sa!“
„Idem, idem..!“
Obchod bol neďaleko. Hodila do košíka olej a rozmýšľala, čo si kúpi za zbytok. Nasmerovala to rovno k chipsom.
„Panebože, to snáď nie je možné!“ – profesor s frajerkou si tam zašli na nákup.
„Dobrý.“ – pozdravila automaticky.
„Ach dobrý slečna Balentiaková.“
„On si pamätá moje meno!“ – potešila sa.
„Na nákupoch?“
„No len olej som prišla kúpiť..“
„Neviete kde by sme našli plienky?“ – ozvala sa jeho frajerka.
„Musíte ísť do drogérie..hneď naproti.“
„Aha ďakujeme...poď miláčik.“ – povedala a ťahala profesora so sebou.
„Nehovor mi tak pred študentmi.“ – počulo dievča v diaľke. Profesor sa jej ani nestihol pozdraviť ako odchádzali. Len sa na chvíľu otočil akoby sa pozeral či si niečo nezabudol. No jeho oči opäť zabľúdili na ňu...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bondulka
6. 2.febuára 2012 21:27
pokračovanie!!!
Napíš svoj komentár