Aleph-null

I. vízie disonancie

Kruh.

Sila vťahujúca do centra.

Centrum je mŕtve, prázdne a predsa... plné...

Žena. Má zavreté oči a kričí.

Čierna hustá tekutina- ako smola. Odkvapkáva v hustých chuchvalcoch na bledú kožu.

Černice zamrazené v priehľadnom ľadovom kvádri.

Dve bledé mladé dievčatá s čiernymi vlasmi a očami... Úplne čiernymi očami.

Dlaň s ihlou prebodnutou skrz. Ihla ale nevychádza von. Mizne vo vnútri. Niekde v dlani, ktorá z vnútra nie je dlaňou.

Krv tečúca zo slzných kútikov smerom hore. Nepadá, ale vytvára červené línie vo vzduchu...

Mŕtvy kráľ a plačúce nevesty, pochované zaživa spolu s ním, hlboko pod zemou v zlatej komore bez svetla. Je ich päť.

Tvár. ženská tvár... Ožiarená svetlom. Polka v tme. Viditeľná polka sa v teple vyparí. Ostáva čierna lesklá guľa. Polka tváre, ktorá zostala... sa usmieva?

II. Zameranie

Línie. Mnoho čiar a... neviem kam vedú. Nie. Nepochádzajú odnikiaľ. Nevedú nikam. Sú len tu, na tomto papieri, ktorý je vesmírom tejto sekundy. Sú krivé, čierne, tenké, zúfalé.

Niekedy je bolesť hlavy až hmatateľná... predmetná. S každou repetíciou sa stáva reálnejšou a žije si čím ďalej tým viac vlastným životom. Mávam pocit, že ten človek bez bolesti hlavy je cudzincom. Som tým človekom s bolesťou hlavy. Som svojou bolesťou... Som bolesťou.... Bolesť.

Bolesť, bolesť, bolesť, bolesť, bolesť, bolesť, bolesť...

Ale bolesť nie je skutočná. Toto všetko... toto všetko nie je skutočné.

Uni-versum je len jeden-verš. Verš-mír. Jeden verš básne, ktorú nikto nenapísal. Jeden verš, ktorý je jediným textom v celej básni, zbierke, diele, živote, pokolení, rodine, rase, druhu, ekosystému, života, existencie... Všetci sa k nemu rýmujú...

Hľadám cestu von z rýmu... viem že... musí byť... Cítim to od kedy som vedel myslieť...

III. Rozostrenie je zaostrením

Ten kruh... TEN PREKLIATY KRUH!

Sila vťahujúca do centra.

Centrum je mŕtve, prázdne... a predsa...

V poslednej dobe čítam báseň. Tiger od Williama Blakea. Chcem ju predniesť. V hlave to funguje. Zvuk sedí. Je to však len predstava zvuku, ktorý vyjadruje tóninu hlasu.

Keď vezmem text a hovorím nahlas do diktafónu, keď prehrám zvuk, zvuk nesedí.

"Tiger! Tiger!"

Prečo ten druhý výkričník? Rozumiem samotnej repetícii, ale prečo ten dôraz na druhé slovo. Nepatrí tam. (A patrí.)

Som stratený v dôraze na slová uprostred recitácie. Ktorý aspekt mám zdôrazniť?

Je to obdiv k tigrovi, k jeho tvorcovi? Hovoríme o tigrovi alebo o princípe dravca? Hovoríme o dravcovi a jahňati alebo o zle a dobre? Hovoríme o nich, alebo o našich pochybnostiach? Ja však nepochybujem, zlo a dobro nejestvujú. Prečo ma potom tak zasahuje Blakeova otázka:

"Did he, who made the Lamb, make thee?"

Prečo vyslovuje môj hlas tú otázku tak zúfalo?
Potreboval by som viac ako jeden hlas, aby som mohol báseň recitovať adekvátne. Mám však len jeden, tak ako jestvuje len jazyk, ako ho poznáme na prezentáciu všetkých myšlienok, ktoré máme v hlave.

Stávam sa čim ďalej tým viac disonantným. Pomôže mi poznanie verš-míru k ukončeniu môjho vlastného stavu rýmovania, alebo ma to len vtiahne ešte hlbšie do jeho útrob?

Asi je efekt rovnaký. Príčina a následok: ich rozdiely nejestvujú bez času. V kruhu odkiaľ niet úniku nejestvuje rozdiel medzi jednotlivými príčinami a jednotlivými následkami.

Je jedno, či jestvujú čierne diery vo fyzike. Čierne diery jestvujú.

Staručký Abramelin: prosím, prebuď sa na chvíľku z mŕtvych a poraď mi: Aká je najkratšia cesta do Priepasti? Ktorá z najkratších je najkrajšia?

Semper fidelis,

Zerum Unus

 Vyznanie

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu