Jazero poskytuje príjemné osvieženie po horúcom dni. Voda je teplá, ale ie príliš. Vstupujeme doň držiac sa za ruky. Cítim mierne bahnitý povrch pod nohami, pod ktorým sú okruhliaky. Cikády, ukryté v okolitej vegetácii, dávajú o sebe vedieť.
Nevidím mesiac.
Som živý gýč.
Ponorení celým telom vo vode sa k tebe pritisnem a milujeme sa. Z nejakého dôvodu mi príde na um šesťuholník práve v okamihu, keď zažívam vrchol, zatiaľ čo sa obaja vznášame vo vode a ty ma objímaš rukami i nohami. Svet sa na sekundu zmení na špirálu. Neviem, čo je v jej centre.
Obloha sa z polnočnej modrej zmení na čiernu a z hôr sa spustí na jazero hmla. Púšťaš ma a odpláveš, a ja neviem kde si. Volám ťa a neodpovedáš. Cez hmlu nevidím breh.
Plávam a voda chladne. Okolo chodidiel sa mi občas obšmietne niečo slizké a studené ako ľad. Môj dych sa zrýchli. Svaly napnú a plávam rýchlejšie. Kto vie, či som na ceste ku brehu alebo len hlbšie do chladu jazera?
Z vody sa vynorí hlava bradatého muža. Povrch tváre má lesklý a tmavý, ako bahno... vlasy má šedivé... zlepené do mokrých chuchvalcov. Len pozerá zelenými očami so žltými bielkami, neprehovorí ani slova. Snaží sa, ale z úst sa mu vylieva len kalná voda.
Zhltne ho voda.
Konečne vyplávam na breh. Počujem ženské vzlykanie a nájdem ťa. Polku tela máš premenenú na psiu. Máš veľké brucho a vytláčaš deti a šteňatá. Cítim pach mokrého psa. Vystieraš na mňa ruku. Chceš pomoc. Ľudská polka tváre je v bolestnej grimase.
Nemôžem. Prepáč. Cítim hnus. Strach. Úzkosť.
Cúvam.
Hmla zhustne. Potknem sa. Spadnem na zem a zaspím. Keď sa prebudím, všade je sivý piesok. Vedľa mňa je krvavá mláka a v nej bielučká čipkovaná šatka. Pozriem nad seba a vidím na oblohe Zem. Vznáša sa tam vo svojej modrej nádhere.
Vydám sa na cestu. Na zemi nájdem sivý plášť a oblečiem si ho. Nájdem lampáš a svietim si ním na cestu. Nájdem palicu a opieram sa ňou pri chôdzi, keď ma už nohy omínajú.
Napokon dorazím do chrámu, ktorý je prázdny. Nikto sa tu nikdy nemodlil. Nikto tu nikdy nesníval o bohoch. Nikto sa tu nikdy nespovedal. Nikto tu nikdy nehorel.
Nikto ten chrám nikdy nepostavil, a napriek tomu tu som.
Vezmem do ruky železné dláto a začnem tesať do kameňa. Cítim pokoj. Roky cítim pokoj a tesám a steny sú posiate obrazcami, ktoré hovoria o hviezdach. Som starý muž.
V deň, keď prorokujem svoju smrť prichádza k dverám chrámu čierny pes a sadne si. Viem prečo prišiel. Krivkám a podopierajúc sa o palicu podídem k nemu. Lampáš vyhasne a ja ho položím na zem.
Pes roztvorí tlamu a tá sa mu roztiahne do obludných rozmerov, tak že mu vidím dovnútra. Odtiaľ sa vyvalí spleť chobotov a obopne ma. Som vo vode a choboty ma vťahujú do bahna.
Steny chrámu znova obrastú hladkým kameňom. Moje obrazce zomierajú so mnou.
Ležím tu roky... pod nánosmi... po smrti. Jedného dňa sa choboty uvoľnia. Chladná voda ma pozvoľna nadnáša a ja na chvíľu cez hladinu vidím oblohu. Vynorím sa a predo mnou pláva zmätený mladý muž. Chcem sa usmiať, ale moje svaly sú meravé. Chcem prehovoriť, ale v pľúcach mám vodu. Rád by som mu povedal "Nemaj strach.", to však už studené choboty obopínajú moje nohy a vťahujú ma späť do bahna.
Budem tu aj keď svet zanikne.
V mokvajúcej rane v Srdci bytia. V bratovi Mesiaca, skrytom v jeho večnom tieni.
Ty by si však napísala iný príbeh.
Semper fidelis,
Zerum Unus
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár