v súvislosti s našim stretnutím na pôde... kde to bolo vlastne?..., kde ste načrtli perspektívy vývoja... o čom to hovoril... k Vám mám nasledovné otázky:
1. Ako... Č... Dáva Ti to, čo robíš zmysel? Lebo... mne to celé pripadá, ako... šaškáreň...
2. Toto nie je vlastne ani tak otázka, ako spísanie dojmu, ale mám niekedy pocit, že celý deň nepretržite hovorím niečo, čo nie je ani pravda ani to nie je lož. Neviem to identifikovať, akoby som hovoril o akejsi paralélnej realite, kde všetky vety plávu v roztoku, ktorý ich z času na čas ad hoc spojí do nejakého zmyslu. Kedy to všetko stratilo konzistenciu? Mávaš ten pocit aj Ty?"
Vymažem text a napíšem list znova... v znení, aké som mal pôvodne na mysli.
Potom napíšem ďalšie listy a pošlem ich mailom. Na konci dňa vstanem zo stoličky, oblečiem si sako a prevesím tašku cez plece. Vyjdem z budovy a pozerám na ľudí a premýšĺam, kedy sa to stalo: Kedy sme tak ozlomkrky vkĺzli do tohoto metasveta.
Premýšľam aj, ako dlho to bude ešte udržateľným. Nemáme ekonomické indikátory... ekonómovia hovoria o účtovníctve lebo papier znesie všetko. Dovtedy sa hovorilo o kontrolovateľnosti systému a požiadavke na jeho kontrolu, kým sme úplne pustili skutočnosť, o ktorej by sme vlastne chceli hovoriť a vytvorili sme jej účtovný obraz, ktorý ju nahradil... No a účtovný systém je prispôsobiteľný, ale nepoznám súvahu, ktorá by bola schopná zmeniť fyzickú realitu.
Toto nie je len javom v ekonómii. Naviazalo to na seba mnoho spoločenských javov. Niekedy neviem, o čom vlastne hovoríme, aj keď rozumiem súvislostiam medzi slovami. Rozumiem celému zmyslu a väzbám, ale pripadá mi to také... neskutočné. Nie je to klamstvo. Je to úplne od témy.
Mám pocit, že som v tom pocite úplne sám. V tom pocite so všetkými implikáciami ,ktoré som nebol schopný na jednu A4 pomenovať.
Myslím, že v poslednom čase prechádzam do inej roviny skutočnosti. V tom pravdepodobne pramení ten sústavný pocit odlúčenia. V skutočnosti som ale slepý... pretože všetky informácie, ktoré sú mi podávané, sú o tom našom fiktívnom paralélne, ktoré súvisí so skutočnosťou... s jednoduchšou vernejšou skutočnosťou... len úplne okrajovo.
Paradoxne... v čase, keď začínam svetu hlbšie rozumieť, prestávam rozumieť svetu, v ktorom som strávil celý život.
Možno sa len uberám o tie krásne maličkosti života, ktoré kvitnú len v požehnanom sebaklame. Možno preto sa tak málo od jadra usmievam.
Napokon to je však jedno...
"I never was a part of you..."
Semper fidelis,
Zerum Unus
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár