Zerone: Deň. Noc. Ráno.

I. Deň

Gisabelle vystúpila z taxíka. Bola dlho preč. Dala taxikárovi pokrčené päť-eurovky z vrecka a vybrala si z kufra tašky. Nikto po ňu nešiel. Nikto ju nečakal pred bránou domu. Ani taxikár nejavil záujem. Z okna vystrčil dlaň s mincami a keď ich Gisabelle vzala pohol auto a to zmizlo na križovatke.

Poprchávalo. Rukávy mikiny sa jej lepili o ruky. Vlasy mala mastné a dážď im nepomáhal. Nevedela vlastne prečo sa vracia. Prečo tam ma znova ísť. Nikto ju tam nechcel. Ale napokon... kde by ju chceli?

Keď sa približovala k domu, zazrela siluetu matky, ako na ňu hľadí z okna. Vždy mala pocit, ako by pozerala skôr cez ňu. Asi by sa jej mala aspoň výrazom pozdraviť. Vedela však, že by sa nedočkala reakcie. Matka odišla od okna. Zastala pri vchode a zazvonila. Poobzerala sa po záhrade. Dokonalý trávnik. Kríky dokonalých geometrických tvarov. Vždy si pripadala, ako jediný nesúrodný prvok. Ako jediná príčina... škvŕn.

Otec otvoril dvere. Otec ju pozdravil. Rozochvel sa jej hrudník a začala slziť. Otec nereagoval. Vzal tašky a opýtal sa jej, či chce
čaj. A Gisabelle povedala: „Áno, rada by som.“

Nepýtal sa jej, aký čaj to má byť. Mali len jeden druh. Čierny čaj. Vždy bez cukru. S trochou citrónu. Povedal jej nech si zloží veci v predsieni a ide do kuchyne. Odišiel po hore. Toto miesto sa po tom čase zadalo, ako ledva materializovaný sen. Boli okamihy, keď sa jej zdalo, že tento dom je výplodom jej predstáv. Že tu nikdy nebola. Každý dom má svoju vôňu. Vonia po ľuďoch, čo tam žijú. Tento nebol výnimkou. Voňal za levandulou a potom za ľuďmi. Mdlo. Zahliadla vchod do suterénu, ale rýchlo odvrátila oči. Rýchlo šla do kuchyne.

Sadla si na bielu drevenú kuchynskú stoličku. Z hora počula jeho hlas a hlas matky. Neboli to slová. Vždy to boli len zvuky. Nálady. Mŕtve. Oddelené osôb. Akoby tie hlasy nepatrili postavám, ale postavy patrili svojim hlasom. Tak aj ich konverzácia patrila len sama sebe. Vedela by rozoznať slová... keby sa tak nebála ich rozoznávať. Vždy mala zimomriavky, keď sa hore rozprávali. Počula otcove kroky smerujúce dole. Prišiel do miestnosti a usmial sa. Znova sa v nej niečo zachvelo. Postavil vodu na čaj a opýtal sa jej, či mala dobrú cestu.

„Áno Otec. Povedala vyplašene.“

Povedal jej, že je rád, že prišla a že ju dali doporiadku. Že ich ten incident s matkou veľmi zarmútil. Pozrela na svoje ruky. Triasol sa jej palec na pravej. Zvyklo sa to diať často. Odmalička. Doktori hovorili... Nevie čo hovorili. Po otcovej vete boli potichu. Pozerala na palec, nie na neho, ale vedela, že na ňu Otec pozerá a palec sa jej triasol čím ďalej tým viac. Voda začala vrieť, a on sa obrátil. Odľahlo jej. Pripravil šálky a čaj a nalial do nich horúcu vodu. Uložil na stôl podložku a položil pred ňu šálku. Para ju pohladila po tvári. Položil podložku a šálku aj pred svoje miesto. Sadol si. Pozeral na ňu. Tvár mal uvolnenú, ale krk strnulý. Na šiji sa mu napínali svaly. Sledovala ho úkosom zpod ofiny. Napila sa čaju. Nepil. Sedeli. Znova sa na ňu usmial. Tak ako vedel len on. Povedal jej, že je strnulá.

„Nie nie som. Len som mala dlhú cestu.“

Ale otec vstal a podišiel za ňu. Chytil ju za plece. Povedal, že musí vedieť, že ju už pozná. Vie, kedy je napätá. Palec sa znova začal triasť. Stlačil jej plece. Do miestnosti vošla matka. Otec od nej odstúpil a obrátil sa smerom ku oknu.

Matka niečo povedala. Tichým, ale zvučne podfarbeným hlasom. Dokonalým a dokonalo neutrálnym. Spolu s otcom odišli. Počula kroky po schodoch. Zmizli.

Gisabelle dopila čaj a umyla šálku. Odišla z kuchyne, vzala tašky z predsiene a vošla s nim ido svojej izby. Vždy keď ako malá prišla z výletu, a odkladala veci do skriniek, na um jej zišiel spôsob, akým jednobunkovce prijímaju potravu. Predstavovala si samu seba a svoje veci, ako kocku cukru, a dom ako veľkú bunku ,ktorá ju pohlcuje. Absorbuje do svojho poriadku vecí. Až si veci vyložila na ich miesto, stala sa súčasťou domu. Niekedy potajme nechávala niečo skryto v neporiadku. Len aby zaznačila svoje bytie... Tak to spravila aj teraz. Vzala rúžovú figúrku z človeče a položila ju naležato za skriňu. Potom si ľahla na posteľ a zaspala.

II. Noc

Prebudila sa. Bolo trištvrte hodiny pred polnocou. Vedela, čo to znamená. Šla do kúpelne vedľa svojej izby. Umyla si vlasy a oholila podpazušie. Oholila si nohy a ohambie. Nakrémovala sa. Usušila a učesala si vlasy. Naparfémovala sa. Kľakla si, oblečená len vo farebných ponožkách na drevené parkety, obrátená chrbtom ku dverám.
Prišiel presne. Vzal ju za ruku a ona ho vďačne nasledovala. Otvoril dvere do suterénu. Zahliadla matku, ako stojí na schodoch a díva sa. Hneď potom sa pozrela znova na zem.

Tak sa bála, že nepríde. Tak sa bála, že sa všetko zmenilo. Že ju už nebude chcieť. Že ho už nikdy nebude mať.

Dole bol iný svet. Vzduch voňal inak. Bolo tam šero podsvietené žltkastým svetlom sviečok, a posteľ s baldachýnom. Gisabelle si ľahla a roztiahla nohy. Položila si na tvár pripravenú masku bieleho kruhu. Zahliadla, ako si nasadzuje masku vlka. Potom nič nevidela. Len cítila jeho dotyky. Jeho prienik. Počula jeho hlas, ktorý bol práve teraz strašne blízky. Stonal. Toto bol on. Uvoľnený od všetkých reťazí. Uvoľnený od domu. Od matky. Spolu s ním mohla byť voľná. A len spolu s ním... Len v noci. Len tu dole. Dole.

III. Ráno

Ležala vo svojej posteli v pyžame. Otvorila uči. To nutne neznamenalo, že by sa bola prebudila. Šla sa pozrieť za skrinku. Bola tam rúžová figúrka.

„Som.“ povedala si potichu a šla sa umyť.

Vonku pršalo. Kvapky dopadali na okno a písali svoje krátke príbehy. Bezvýznamné, ako hlas človeka, ktorý rozpráva svoj životný príbeh v neznámom jazyku. Otec kosil trávnik. Matka sedela na verande a čítala. Dcéra pozerala na stenu a čakala na noc.

Semper fidelis,
Zerum Unus

Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

Deň. Noc. Ráno.

Komenty k blogu

Horúce!