Milá Dolores,
vzájomný pohľad je vzájomnou kanibalizáciou. Nebudeš nikdy pojedať moje oči, ale môj vnútorný pohľad sa vo sne stretol s tvojim.
Mal som predstavu. Bol som v bare, obloženom tmavohnedým drevom. Pri stene bol klavír a hral na ňom starý muž. Hral obratne. Remeselnícky obratne.
Prisadol som si ku stolu a bol tam muž, oblečený v šatách, ktoré boli čiastočne dymom. Začali sme rozprávať o záhradnej architektúre. Neviem však obsah rozhovoru, pretože neviem nič o záhradnej architektúre. Potom mi povedal, že je tvojou predstavou. Oznámil mi aj, že ja som jeho predstavou. Ja som mu oznámil, že ty si mojou predstavou.
Keď si odmyslím, že ide o moju predstavu, bolo to zaujímavým zážitkom. Mám pocit, že to bolo bližšie, ako ty, len predstavená, ale s medzi nami stojacou stenou znalosti toho, že to je predstava.
Dolores, žiadna stena nie je nedotknuteľná. Všade sa po čase objavia škáry.
Všetko je však konštituované- ako oddelený objekt- stenami. Aj ty Dolores. Keby tvoja bytosť nasiakla touto realitou... a steny by padli tehla po tehle... zbúralo by to tak trocha aj teba. Nikdy sa mi preto nepozri do očí. Je jedným z fundamentov tvojej existencie, že neexistuješ...
Predstava z baru, bola LEN PREDSTAVOU. Aspoň si to musím nahovárať, aby sa nezborili moje steny, kým sa zboria...
Semper fidelis,
Zerum Unus
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár