Drahá Dolores,
hovorila si mi príbeh. Kedysi. Možno nie mne a možno nie ty, ale na tom teraz nezáleží. Príbeh bol o mladom mužovi, ktorý hovoril niečo svojej milej. Neviem, čo vraqvel, ale ranilo ju to a chcela odísť. K slovám a ich trpkosti ho prinútil žiaľ. Súčasne jej však vysvetlil, že ho má ignorovať a odchod má odložiť do druhého rána: Poprosil ju, aby s ním strávila jednu noc, v objatí, v spánku... a ráno:
"Ráno pusti,
čo si držala.
Noc je chladná a patrí duchom."
Mlčky uposlúchla a zaspala, kým ju nezobudil jeho hlas. Stál pri okne a pozeral von. Ticho a žalostným hlasom sa jej spýtal:
"A či vidíš tých ľudí?
Kam idú, márni ľudia zblúdení?
Mohla bys' privinúť moju hlavu?
Ich kroky ma robia bezsenným.
Objím ju,
nech kroky utíchnu."
Dievča si privinulo jeho hlavu do náručia. Zakryla mu uši a na tvár, opretú o ňu, nedopadalo svetlo lámp.
Zo spánku sa náhle prebudil a vyslovil ďalšiu prosbu:
"Pritlač si tvár ku hrudi,
nechcem sa už zobudiť.
Konč človeka s jeho bôľmi,
udus ma a budem voľný."
Dievča rázne odmietlo a hladilo mu vlasy, nech zaspí. Po chvíľke sa však znova prebudil:
"Nebudem živý,
snaha márna.
Nenechaj ma dožiť rána.
Smrť už volá pridlho.
Jest sladšieho skonu,
od pŕs milej?
V teplom nočnom náručí?"
Neverila vlastným ušiam... privinula ho ešte silnejšie... rozhodnutá neodísť nad ránom. Metal sa... bránil sa jej láske, ale ona sa rozhodla inak.
V nápore citu, a túžbe chrániť ho, ho však pritisla tak, že prestal dýchať... Jeho posledný kŕč bol vďačné uchopenie ruky.
Započula jeho kroky medzi bezcieľnymi krokmi za oknom. V polosne vyzrela von. Stál tam, v čiernom kabáte. Poklonil sa a sňal si klobúk so smutným úsmevom... potom odišiel do hmly...
"Zaiste len sen," pomyslela si, kým ho neobjala a nezistila, že nedýcha...
Prečo si mi takto prerozprávala to dielo starého Goetheho? Kedy to vlastne bolo a... bola si to vôbec ty?
Raz keď som šiel v noci domov, opitý a v pochmúrnej nálade, zazadalo sa mi na chvíľku, že vidím oproti sebe kráčať sám seba, oblečeného v čiernom kabáte a s klobúkom na hlave.
Kam smerovali moje kroky?
Možno budili zúfalé duše za oknami. Možno nešlo o cieľ ani o cestu... len o klopkanie topánok o chladný povrch chodníka.
Pomyslenie ma mrazí sladká Dolores. Prosím objím ma. Aspoň kým príde ráno.
Semper fidelis
Zerum Unus
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
27. 8.augusta 2019 17:22
Emosračka
Napíš svoj komentár