rána sú nádherné a desivé súčasne. Ako je polnočná tma smútkom po requieme predošlého dňa, nesie ráno prísľub pokračovania... Budúcnosť je hmla a minulosť je socha z piesku... prítomnosť je prchavá... Čas je len dojem. Zmysly mámia intelekt... Akokoľvek to je, ráno mám pocit, že sa chvíľku nachádzam v budúcnosti. Keď presvitnú prvé lúče slnka cez okraj Zeme... keď ich vidím medzi prvými, uzrel som svetlo zajtrajšieho dňa, pokiaľ sú iní pohltení snami.
A svetlo jedného zajtrajška... moja drahá Dolores... je svetlom každého dňa.
V jeden deň, keď som sa učil Umeniu u toho starého blázna, zažal šesť kadidiel na cípoch hexagramu. Uprostred znaku bol kotlík s vodou a bylinkami, pod ktorým naložil do zdobenej kamennej misy oheň. Onedlho zahĺtili miestnosť dym a vlhké výpary z kotlíka. V ten deň som pochopil jednu fundamentálnu vec: Ak sú brány do iných svetov, môžeme ich otvoriť len v nepreniknuteľnej hmle. Doslovne, či metaforicky.
Mám otvorené oči, ale nevidia. V hmle môže byť čokoľvek a vedz, že je v nej všetko... stačí načrieť dlaňou, chytiť to a vytrhnúť z pazúrov neforemného éteru, či sveta, kam to zdanlivo patrí.
Rána sú hmly času. Nikdy nevieš, čo sa z nich vynorí. Tak som v hmle rána zazrel tvoju tvár a mal som pocit, že i ona zazrela mňa. Načrel som a zacítil tvoju dlaň špičkami prstov. Som rád, že si si pri svojom nejestvovaní našla chvíľku čas jestvovať... aj keď je to rovnako hrozivé, ako krásne.
To však, moja drahá Dolores, býva každé ráno.
Prajem ti sladké sny a prebúdzanie do krásnych svetiel...
Som tam vyše roka. Je to celkom zaujímavé, ale v júni už idem ďalej. Bol som tam skôr kvôli jednému projektu, čo bolo treba rozbehnúť a teraz sa budem venovať samotnému projektu a odchádzam z MF. Budem síce ďalej pôsobiť ako extérny radca pre môj bývalú útvar, ale pozornosť sa presúva inam.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.