Jej tvár by bola Slnkom, keby nepohlcovala všetko svetlo. Vyžaruje nadpozemskú nádheru. Vznešenosť. Ušľachtilosť. Aj keď sa nachádza v miestnosti, kde je moja schúlená poviazaná postava, jej tvár sa javí byť v diaľke... nakoľko je dokonalosť jej čŕt mimo dosahu mojej úbohej reality.
Leží bokom, odetá len vo svojej nádhere, na posteli opatrenej hodvábom, kožuchmi a drahokammi. Dlhými, dokonalo tvarovanými prstami, dokonalo tvarovaných rúk, vyberá bobule hrozna z kryštálovej misy. Neodvážim sa dotknúť pohľadom jej pier, keď si do nich vkladá sladké plody.
Moje kolená bolia od kamennej dlažby. Nemôžem hnúť telom, fixovaným reťazami a popruhmi. Vidím len cez malé dierky masky, ktorú mám na tvári. Som za to vďačný... vidieť viac jej krásy, oslepol by som.
Pohybom ruky mi prikazuje skloniť hlavu. Roztrasiem sa potešením a bázňou, že ma adresovala pohybom ruky. Že sa pre červa ako ja uráčilo pohnúť, čo i len jedno svalové vlákno jej nadpozemskej anatómie.
Skloním hlavu. Bez očakávania. Bez nádeje, že by pozornosť pokračovala. Počujem však charakteristický zvuk jej britvy. Jej posvätnej britvy so zvončekmi. Podvedome nadšene pritakávam na odpoveď zvuku: "Áno." šepkám cez zrýchlený dych a ona poctí odhalenú časť mojej tváre úderom za trest, že som sa opovážil prehovoriť bez výzvy. Zatajím dych, cítiac srdce niekde v hrdle.
Ucítim čepeľ na hrudníku. Ledva badateľná bolesť. Výron krvi na povrch. Tlak krvi medzi nohami, ktorý ma prezrádza. Smeje sa mi. Smeje sa mi tým nádherným hlasom a takmer zavzdychám. V poslednej chvíli sa spamätám. Z kontrolovaných záchvevov môjho tela sa stáva nekontrolované trasenie. Zacítim jej nahé chodidlo na hrudi... moja krv drzo obtečie palce jej nôh.
Otvorím potajme oči. Vidím hladký alabaster jej nohy. Neovládnem sa a nahlas vydýchnem. Milosrdne ma kopne do pleca. Znova ma poreže. Cítim zimomriavky. Krv mi pulzuje medzi nohami. Mojim údom podvedome zašklbe. Zahanbím sa a ona znova poctí moje uši svojim zvonivým smiechom. Vrazí mi päsťou do prikrytej tváre.
Keď sa krvou zalepené chodidlo letmo dotkne môjho smiešneho údu a zhora pritlačí, neovládnem sa a s výkrikom pokropím zem. Moja pani ma odviaže. Prikáže mi upratať. Chvíľu bezvládne kľačím na zemi a upracem. Na stoličke, na ktorej predo mnou sedela, nechala obvyklý darček: Štvrtinku hroznovej bobule, ktorej sa museli dotknúť jej pery. Pokorne ju vezmem do úst... za odmenu za splnenie príkazu... a konzumujem ju... čerpajúc energiu Slnka.
Osprchujem sa vo vedľajšej miestnosti. Oblečiem si oblek. Cez bielu košeľu presakujú červené kvapky.
Na stolček v bordovej miestnosti položím dvetisíc eur. Na kartičke na stolčeku je úhľadným písmom napísané:
"Príď znova, keď sa zahoja rany na koži a otvoria tie ostatné.
N."
Sadnem si do auta. Zapnem mobil. Čo z toho je skutočné?
Azda len to, čo zanecháva rany na mäse.
Avšak je mäso skutočné?
Semper fidelis
Zerum Unus
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sasuke
25. 6.júna 2014 02:11
uzasne
Napíš svoj komentár