Figúrka zo zvyškov pomačkaného, nahnitého ovocia sa začala konsolidovať. Zhnitou dužinou sa pretkávala tenučká línia, ktorá hrubla a pevnela, až sa vyvinula v chrbticu.
"Už si zabudla?"
Prazvláštne polyméry, vzišlé z natoľko ojedinelej prirodzenosti, až by sa nášmu oku javili neprirodzené, sa formovali článok po článku do niečoho, čo bude o pár hodín skeletom.
Chrbtica.
Rebrá.
Bedro.
Lebka.
Ramená.
Lakte.
Stehná.
Lýtka.
Dlane na modlenie.
Hlava pre pochopenie... a utrpenie.
Chodidlá pre dlhé cesty.
Kreácia nesnívaných bohov. Baktérie sa zbláznili a použili proteíny v šľahačke na to, aby sa stali jeho neurónmi. Vyplnili príslušné trubice... vyplnili malú lebku a uvelebili sa v jej útrobách v kolíske zo skysnutého masla. Telu vdýchol život prvý záchvev maličkého srdca, vytláčajúceho neznáme šťavy do jeho najmenších funkčných štruktúr. Svalstvo bolo slabé. Postačujúce predbežne len na...
"Otvor očká..."
Oči zložené z ovocných jadierok a zúfalej túžby hmoty poznať samu seba uzreli prvé lúče svetla. Pršteky sa zachveli. Mozog ohúril pocit, že je hmota nažive...
Bolesť...
...a bytosť sa zmohla k nesmierne žalostnému náreku, ktorý by však človek nepochopil.
Po vhodnom čase sebaľútosti sa vschopila. Rozhodla vzoprieť gravitácii. Prvý krát sa postavila.
"Hľadaj."
Bytosť opustila bezpečie odpadkového koša. Vyšla z otvorených dverí cukrárne a uzrela Slnko. Vzopla ruky k modlitbe, hľadajúc tvorcu a oporu, ale verš za veršom sa menili na prach a ona vedela, že musí cestovať ďalej. Tak sa rozpustili ruky a slovo. Bytosť cestovala.
"Nájdi."
Po rokoch hľadania, unavená a chorá, usadila sa na skale, kôstkami hľadiac nechápavo na Slnko. Opýtala by sa vyčítavú otázku, keby sa nevzdala slov.
Pozrela na ubolené nohy a nohy sa rozpustili, pretože cesta skončila.
Trup opustili myšlienky. Rozpustili sa svaly. Rozpustili sa nervy. Mozog sa roztiekol ako zapáchajúce maslo na rozpálenú žulu. Rozpustila sa lebka. Rozpustili sa rebrá. Srdce utíchlo a rozpustilo sa tiež... Napokon sa rozpustila i chrbtica.
Bytosť bola. Nie je. Nebude. Ale bola, a tak je súcna. Navždy. Aspoň čiastočne.
"Strať..."
Semper fidelis,
Zerum Unus
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
piotra
31. 7.júla 2013 16:55
až na tú ilustráciu
Napíš svoj komentár