Toxín

Úroveň 1:

Cítim zatuchnutú vôňu. Reštaurácia vyzerá čisto, ale niektoré pachy prezrádzajú deficit hygieny. Kumulovaný deficit zmyslu pre detajl... Poznám tú vôňu z detstva. Veľmi nepríjemná.

Letmo pocítim asociáciu spomienky: Chodili sme na návštevy ku kolegovi jedného z rodičov. Obdobný zatuchnutý pach. Ďalšia asociácia: Mastné vlasy. Farba: Špinavý blond. Zatuchlý smrad. Prítomnosť psa. Priveľký na také malé priestory. Pozeral som do kávy naservírovanej mojej matke. Boli tam mastné oká. S psom som si rozumel. Ako vždy.

Druhá spomienka: Pacienti rodičov. Domáca pani- blonďavé mastné vlasy. Krivé zuby. Hnedé po okrajoch. Veľa sa usmievali. Chceli sa našim zapáčiť. Asociovať sa. Spätne hodnotím situácie úplne inak, ako keď som sa v nich vtedy nachádzal. Hodnotenie prekrýva vtedajší dojem. Prekategorizované spomienky: Odpor. Vtedy podprahový. Neskôr vyrástol do niečoho veľmi reálneho: Toho, čo cítim práve teraz pri prvom kroku a nádychu v tejto reštaurácii. Blokujem asociáciu. Jestvujú výraznejšie vnemy. Pocity na prahu: Pre túto situáciu nepodstatné. Odpor druhoradý. Zohrá rolu v retrospektíve.

Úroveň 2:

Príjemný pocit hladu, asociovaný s ľahkosťou. Uvoľnenie. Nemienim veľa jesť. Jednak, pretože si chcem zachovať pocit- jednak- viď úroveň 1.
Káva. Žiadne očká. Štandardná chuť. Bez cukru. Mineralna voda. Chlad. Cítim stres z chladu a kofeínu. Budem potrebovať čaj. Čaj, citrón.

V tomto mi moje chute pripadajú úplne cudzie. Kedysi mi chutil cukor, teraz mi pripadá lacný. Veľa vecí mi pripadá lacne. Nezaujímavé chute. Prerafinované: Paradoxne najnudnejšie.

Jednoduchosť je v súčasnosti paradoxne drahá. V jednoduchosti je dojem čistoty. Jogurt bez cukru a sajrajtu na spodku. Mäso, plnej chuti, ktoré neobrastalo vetché kosti dopovaného zvieraťa. Káva bez cukru, ktorý by prekrýval jej nedokonalú chuť. Čaj bez "falošne" aromatizujúcich zložiek. Chlieb z kvásku. Prírodne pikantné jedlo, bez artificiálneho kapsicínu/jeho náhrad...

A čistý pocit bez preddefinovanej atmosféry. Sedieť na mieste bez generického všadeprítomného bzučivého zvuku hlavného trhového prúdu (rádií), bez televíznej obrazovky... bez obrazov a zvukov, ktoré by do situácie primiešavali vlastnú príchuť. Príchuť, ktorá by spôssobovala, že zemiak, ktorý som zobral do úst nepatrí úplne mne, ale tak trocha Eurosportu, tak trocha Funrádiu, Algide, Cocca Cole alebo podniku v ktorom sedím.

Keď ťa pobozkám, bozk by patril len mne a tebe s miernou prímesou jedla, ktoré je samo sebou, bez postranných asociácií. Jeho chuť by bola chuťou tvojich pier a krvi, prudko nahrnutej do frontálnej časti mojej hlavy, s miernym kovovým podtónom a zrýchleným rytmom srdca. S prehĺbeným dychom, akoby som sa topil a nemohol sa onedlho nadýchnuť, pretože hladina toho, čohokoľvek čo práve visí do vzduchu, stúpa a onedlho sa mi tou hmotou vyplnia pľúca a tu... preplnený momentom- zomriem. Tu sa utopím. Tu a bez prímesy. Bez cudzích záujmov. Vo veľmi sebeckej prítomnosti.

Cézarovi, čo je Cézarovo. Ruke čo jej patrí. Perám, čo im patrí. Zvyšok nech skonzumuje oheň pocitu.

Úroveň 3:

Nič z toho tu však nie je. Sedím a som uprostred rozhovoru, ktorý sa pravdepodobne deje teraz. Akoby som sa pozeral do zrkadla. Vidím, ako sa ústa hýbu, niečo odpovedajú. Dáva to na istej úrovni zmysel. Na istej úrovni tomu práve teraz rozumiem. Druhá osoba odpovedá. Línie myšlienok sa dotýkajú na styčných bodoch. Ja ale vidím len mastné blonďavé vlasy. Vidím ich nosom. Ústa cítia nedokonalú jednoduchosť jedla a viem, že moment mi na žiadnej úrovni nepatrí. Dialóg sa točí, ako mlynské koleso, poháňané spoločným záujmom.

Možno bude múka.

Bude mi však chutiť chlieb, ktorý bude plodom týchto semien?

Toľko primiešaného... Je toho tak málo, čo by bolo skutočne moje.

Rovnako tak môžem práve teraz byť úplne inde. Moment mi nepatrí o nič viac. Dialóg nie je môj, pretože myšlienky nie sú moje a záujem je môj len čiastočne.
Čím teda som? Nežiadúcim cudzincom vo vlastnom tele. Mastné vlasy. Očká v káve. Moderátor v televíznych novinách hovorí... ale slová mu nepatria. Patria niekomu, kto patrí niekomu, kto patrí niekomu, kto chce, aby mnoho ľudí robilo niečo... čoho prostriedkom je, aby si niečo mysleli. Latentná invázia mysle. Tak isto by tu mohli hrať tie lacné odrhovačky, ktoré niekto vyrobil na mieru, mechanizmom nie nepodobným tomu, čo sa dialo v stroji na romány od G. Orwella.

Dokáže človek žiť v niečom inom, ako totalite...?

Ale ja som práve TU. V tomto rozhovore a pravdepodobne sa zamýšľam v aktuálnom momente nad niečim iným. Druhá strana čaká na odpoveď a ja po mechanickej aplikácii logiky odpovedám a iné úvahy sú pozadím.

Bol by som rád, keby boli moje úvahy jedom pre okolitú realitu. Úvahy a predstavy, ktoré by sa vmiesili rovnako elegantne do okolia, ako sa okolie mieša do toho, čo by som nahlas nazval asi svojim vnútrom (a klamal by som). Hovoril by som a prímes mojich slov s podtónom mojej myšlienky by vnikala do mysle druhej strany... tam by jed zastavoval bežiace procesy... menil ich. To je napokon jed nie? Látka, ktorá narúša žiadúce procesy.

Moje myšlienky by ako cez semipermeabilnú membránu prenikli do zatuchnutého smradu a zmenili by ho. Umlčali by moderátora aj jeho zamestnávateľa a sponzorov jeho sponzorov jeho sponzorov jeho sponzorov. Otrávili by chuť jedla, aby chutilo čisto... zastavili by industriálny proces... svet by bežal inak, ako sa očakáva. Svet by bežal tak, ako očakávam.

Celá scéna by sa rozpustila. Cudzí rozhovor by sa zmenil na bozk. On na teba...

Vôľa je jed. Ukončuje procesy. Mení systematické celky.

Koncentrovaná vôľa zabíja.

Úroveň 4:

"Prajem Vám príjemný deň. Teším sa na ďalšie stretnutie."

Podávam ruku a pozerám na neho. Usmejem sa.

Keď sadnem do taxíka pozerám si na ruku.

Vôľa sa mi prebytkom leje z očí... Čím ďalej tým bližšie k otrave. Nechávam nažive čím ďalej tým menej vecí. Prečo som potom bol tu?

Niečo vo mne zomrie a ja sa usmejem.

Toto sa už nikdy viac nezopakuje.

Semper fidelis,

Zerum Unus

 Vyznanie

10 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu