Posledný západný čierny nosorožec zomrel pred nejakým časom. Pravdepodobne nevedel, že s ním vymrel celý jeho druh. Posledný krát bol takýto nosorožec spozorovaný v roku 2006. Aký je to pocit vymrieť? Ako by si sa cítila, keby si vedela, že si posledná? Jedného sňa by ľudia začali zomierať a nemnožili by sa. Deti by sa rodili mŕtve. Po nejakej dobe by skončila história ľudstva. Ostalo by pár ľudí. Potom menej a menej, až napokon by si tu bola len ty, pozerajúc na jeden z posledných pár západov slnka, ktorý takéto oči kedy uvidia.
Prirodzene: druhová príslušnosť je klam. Každý sme sui generis a každá smrť je väčším, či menším vymretím. Skutočne však zomrieme, keď zmiznú všetky zamýšľané následky našich činov. Asi. V tom je háčik: všetko závisí pravdepodobne na úmysle činiteľa...
Keď som v noci sám hore, ako práve teraz, často si predstavujem, že som sám nažive. Paradoxne mi potom moje myšlienky pripadajú dôležitejšie a dalvam väčší dôraz na myslenie.
Možno by bolo najsmutnejšie, keby jediné, na čo by posledný prílušník ľudské´ho druhu napokon myslel bola nádej, že sú iní alebo beznádej z ich absencie. Aký žalostný záver fascinujúceho románu by to bol. Nezmyselný a nepodstatný, ako väčšina záverov.
Ako som povedal: každá smrť je vyhynutím. Už nikdy nebude existovať nikto, ako ty. Nikto s tými istými znakmi. Keď zomrieš a budeš zabudnutá: vymrela si, ty ako osoba.
Všetkých nás čaká vyhynutie. Malá tragédia, nedôležitá z väčšej perspektívy, ale veľmi podstatná pre nás.
Na internete som zahliadol nudný článok o pätnástich veciach, čo ľudia najväčšmi ľutujú pred smrťou... Má však smrti predchádzať ľútosť? Toľko znamenitých zaujímavých situácií...toľká hľbka príbehu, ku ktorého záveru spejeme každým dňom... Zaslúži s život byť uzavretý nostalgiou či nádejou? Najtriviálnejšie ukončenie, aké je možné uskutočniť. Nič distingvujúce, nič určujúce. Bez tváre vstupujúci do života a bez tváre ním kráčajúc...bez tváre hynúc v emóciach a bez zmyslu...
Každá chvíľa je istým spôsobom posledná... Prečo by mal byť záver výnimkou? Čo postráda zmysel v procese, bude ho postrádať i nakoniec... Preto...možno je každý čas vhodným na prehodnotenie, o čom vlastne posledný nosorožec bude rozmýšľať, keď stíchne hudba a zhasne sa svetlo... a... ako som kdesi čítal... smrť príde vyložiť stoličky na stoly a zamkne za sebou dvere...
Semper fidelis,
Zerum Unus
PS: Mrzia ma preklepy. Blog píšem do mobilu, ležiac s teplotou na posteli. Ďakujem za pochopenie.
Denník
Komentuj
8 komentov k blogu
1
georg21
19. 2.febuára 2014 16:43
ľudia žijú rýchlo, nemajú čas...
2
ja v tom vidím akúsi cyklickú súvzťažnosť v nejakom zväzku, ktorú viaže čosi, čo zatiaľ nedokážem pochopiť. Ale ide o to, že možno človek viacnásobne zomrie počas svojho života a možno je len výsledkom transformácie energie, ktorá v iných prípadoch ďaleko stagnovala u neživých vecí a neskôr sa parafrázovala do kompatibilnejšieho celku
vedel si, že človek vymení, stratí a nadobudne každý atóm (teda, tuším že atóm) v priebehu piatich rokov? Je to tak trochu pokorujúce uvedomiť si, že sme naozaj to, čo jeme, to, čo sa v iných skupenstvách a vlastnostiach nachádza aj v celku banálnych neživých veciach, že asi nie som schopný pochopiť smrť, keď ju z tohto pohľadu naozaj vnímam len ako transformáciu. Zarmucuje ma a deprimuje pomyslenie, že možno nie som výnimočný, že som len fragment výnimočnosti, ktorý sa neustále delí, mení a sústreďuje aj napr. do "trivialít". A týmto celým neinklinujem ku istému náboženstvu, aj keď v tom vidím až zarážajúce súvislosti. (je taktiež zaujímavé, že nad týmto som sa zamyslel práve tu, si dobrý hýbateľ)
Čo vieš, možno ti ten nosorožec zajtra popraje dobrý deň
vedel si, že človek vymení, stratí a nadobudne každý atóm (teda, tuším že atóm) v priebehu piatich rokov? Je to tak trochu pokorujúce uvedomiť si, že sme naozaj to, čo jeme, to, čo sa v iných skupenstvách a vlastnostiach nachádza aj v celku banálnych neživých veciach, že asi nie som schopný pochopiť smrť, keď ju z tohto pohľadu naozaj vnímam len ako transformáciu. Zarmucuje ma a deprimuje pomyslenie, že možno nie som výnimočný, že som len fragment výnimočnosti, ktorý sa neustále delí, mení a sústreďuje aj napr. do "trivialít". A týmto celým neinklinujem ku istému náboženstvu, aj keď v tom vidím až zarážajúce súvislosti. (je taktiež zaujímavé, že nad týmto som sa zamyslel práve tu, si dobrý hýbateľ)
Čo vieš, možno ti ten nosorožec zajtra popraje dobrý deň
3
a prepáč za tento balast, je kontraproduktívy vzhľadom k tvojmu príspevku, ale vyvolal u mňa prapodivný scestný a nepochopiteľný pochod
4
@poke
Kontinuita spočíva v systéme ako takom. Celok je viac, ako suma jeho súčastí. Telo pozostáva z toho, čo nadobúda, ale celok, ktorý je ním udržiavaný je viac... aj keď jeho existencia je umožnená ním. Keď mi zmizne bunka alebo dve, nie je ma o nič menej. Keď si odrežem ruku, nie je ma o nič menej. Spočívame v niečom inom.
Spomenul som si na jednu scénu vo filme Waking Life. Dve ženy spolu hovoria v snovej sekvencii v nejakej kaviarni a jedna hovorí úvahu, že ako vlastne dospievame k tomu, že keď sa pozrieme na fotku z detstva povieme "to som bol ja". Pamätáme si akúsi spleť príbehov s väčšou či menšou znalosťou toho, ako spolu súviseli a akosi nás tie poznatky dovádzajú k záveru, že to na fotke sme my... ale je to pravdivé?
Istým spôsobom zomierame zmenami každú chvíľu. To, čo začalo čítať túto vetu už nie je tým, čo ju dočítalo. Napriek tomu... uvedomenie kontinuity, alebo presvedčenie o nej a zdieľanie informácií s našimi predošlými ja nás robí nami. Asi. Komplikovanejšia úvaha to je, keď sa snažím premýšľať bez času... Čas je ilúzia... pomôcka... často obmedzujúca pre rozum. To perpetuálne umieranie v čase si odmysliac... sme objekt v časopriestore... možno nakreslený rozhodnutím... svojimi vonkajšími čiarami... a možno vypĺňame priestor v iných... čiary sa ale prelínajú a nikdy nie sme tak úplne oddelenou bytosťou...
Asi som sa stratil... napokon ale... mám ten pocit, že napokon je celý svet jeden veľký schizofrenický solipsizmus.
Kontinuita spočíva v systéme ako takom. Celok je viac, ako suma jeho súčastí. Telo pozostáva z toho, čo nadobúda, ale celok, ktorý je ním udržiavaný je viac... aj keď jeho existencia je umožnená ním. Keď mi zmizne bunka alebo dve, nie je ma o nič menej. Keď si odrežem ruku, nie je ma o nič menej. Spočívame v niečom inom.
Spomenul som si na jednu scénu vo filme Waking Life. Dve ženy spolu hovoria v snovej sekvencii v nejakej kaviarni a jedna hovorí úvahu, že ako vlastne dospievame k tomu, že keď sa pozrieme na fotku z detstva povieme "to som bol ja". Pamätáme si akúsi spleť príbehov s väčšou či menšou znalosťou toho, ako spolu súviseli a akosi nás tie poznatky dovádzajú k záveru, že to na fotke sme my... ale je to pravdivé?
Istým spôsobom zomierame zmenami každú chvíľu. To, čo začalo čítať túto vetu už nie je tým, čo ju dočítalo. Napriek tomu... uvedomenie kontinuity, alebo presvedčenie o nej a zdieľanie informácií s našimi predošlými ja nás robí nami. Asi. Komplikovanejšia úvaha to je, keď sa snažím premýšľať bez času... Čas je ilúzia... pomôcka... často obmedzujúca pre rozum. To perpetuálne umieranie v čase si odmysliac... sme objekt v časopriestore... možno nakreslený rozhodnutím... svojimi vonkajšími čiarami... a možno vypĺňame priestor v iných... čiary sa ale prelínajú a nikdy nie sme tak úplne oddelenou bytosťou...
Asi som sa stratil... napokon ale... mám ten pocit, že napokon je celý svet jeden veľký schizofrenický solipsizmus.
5
Ten celok však neviem pochopiť, môžem ho vnímať a pozorovať, no nemám hmatateľný dôkaz že nie je len ilúziou a výplodom egocentrizmu (ktorý sa v skutočnosti môže javiť ako chybný) ale hej, je pravda, že niečo to celé po kope držať musí, aj keď mi napadá možnosť citácie, imitácie daných atómov, ktoré v spojitosti preberajú funkcie predošlých
a hej myšlienka surreality tohto sveta sa mi v poslednom čase značne usadila v hlave a nemožno ju vybrať, praktickejšie je však uznať, že všetko je pravdivé, všetko čo sa ma každodenne dotýka. (bude to ťažke)
a hej myšlienka surreality tohto sveta sa mi v poslednom čase značne usadila v hlave a nemožno ju vybrať, praktickejšie je však uznať, že všetko je pravdivé, všetko čo sa ma každodenne dotýka. (bude to ťažke)
8
Napíš svoj komentár