Miestami sa šuchnem plecami o steny. Svetlo presvitá len okrajovo cez okraje striech, ktoré sú desiaty metrov nado mnou. Úzky chodník vedúci pomedzi steny je dláždený kameňmi, pomedzi ktoré z škár vyrastá tráva a burina. Cítim chlad.
Možno by som sem nemal chodiť. Rozhodne neviem, čo si od toho sľubujem. Už vidím prvé cigánske chatrče. Okolo mňa je sivá omietka a kamenná dlažba. Chatrče tak pôsobia, ako absurdná kulisa - ako akýsi prelud. Možno očakávam, že keď tam prídem, chatrče sa vyparia a ja budem stáť na holej lúke, alebo betónovej ploche. Ešte pár krokov. Vystupujem spomedzi budov na Slnko. Chvíľu ma zabolia oči.
Cítim sladkastý hnilobný zápach charakteristický pre takéto miesta. Roje detí pobehujú v pestrofarebných kombináciách špinavých šiat. Chatrče mi pripadajú, akoby boli vyrobené pôvodne ako modely skutočných domov z primäkkej hmoty, aby dokázala držať pôvodný tvar, a tak sa rozpustila do asymetrických paródií na obydlia, najviac zo všetkého pripomínajúce amorfné tvary húb ale bez buržoáznej elegancie katalánskeho modernizmu. Nejde o imitáciu status naturalis tvarov- ide o tvary, produkované podvedome - blízke snom a predstavám, ktorým sa realita statiky a vlastností stavebných materiálov odmieta podriadiť.
Topánky mäkko zavadia do blata. Asi nebolo dobrým nápadom vziať si na tento podnik oblekovú obuv (ani oblek). Onedlho sú pri mne deti, dávam im nejaké mince a pýtam sa na jej meno.
Jej chatrč je ďalej od osady. Dostatočne ďaleko, aby to evokovalo istú seklúziu, nie dosť ďaleko, aby šlo o vyslovené vyhnanstvo. Deti nejdu ale bližšie, ako po pomyselnú čiaru okraja osady.
Stará žena už stojí vo dverách. Má na tvári pokojný výraz. Nasledujúce minúty mi zmenili život. Vtedy som to ale ešte nevedel. Čarodejnici som dal do ruky rolku peňazí a vošiel som za ňou do chatrče...
2. ne uter
Pes dvihol hlavu.:
Jedlo. Hladný. Hľadať jedlo.
Chladný bok. Chladná zem. Dvihnúť sa.
Jedlo: ďaleko. Blížiť sa k jedlu. Vyhnúť sa vysokým. Viac jedla v nose. Hľadať do úst. Hladný. Hľadať jedlo.
Jedlo do úst! Žrať jedlo. Úder do boku. Ešte trocha jedla. Vysoký kričí. Ešte trocha jedla. Útek pred vysokým.
_____________________
Sníva sa mi, že som niekym iným. Niečim iným. Keď sa prebudím, som to znova ja... ale každé ráno tak trocha menej.
Beriem holiacu penu a nanesiem si ju na tvár. Potiahnem po povrchu čepieľky žiletky a oplachujem pod tečúcou vodou chlpy. Pozriem sa do zrkadla. Pamätám si svoju tvár. Pamätám si ju, ako známeho, s ktorým sa stretávam odjakživa, ale tak či tak sa mi javí byť cudzou. Dotknem sa líca na lícnej kosti a pritlačím. Trocha potiahnem kožu. Chytím si prstami líce a poriadne zatiahnem. Tvár sa zdeformuje. Urobím grimasu.
S každým prebudením mi je viac cudzia. Celé toto telo. Dlane. Koža a cievy, modrasto presvitajúce spopod nej. Tvár je obrazovka. Obrazovka, ktorá ale čím ďalej tým menej dokonalo vystihuje to, čo sa deje. Nepostačujúce rozlíšenie. Aby som mohol vyjadriť to, čo tam je... potreboval by som skutočnú obrazovku. Prestáva postačovať na vyjadrenie vnútorného života. Tak ju nechávam len tak visieť. Nepoužívam ju. Pripomenulo mi to noci, keď som ako dieťa pozeral na obrazovku televízie pri nevyladených kanáloch. Fascinujúci chaos. Bez výrazu. So všetkými výrazmi. Moja tvár je obrazovka s nekompatibilným signálom. Vysielač je príliš ďaleko.
3. COAGULA - SOLVE
Niekde v hlbinách vesmíru je obrovská planéta, ktorá obieha okolo nevýraznej hviezdy, ľudskými astronómami označenej len číslom. Samotná planéta nemá meno a okolo nej obieha mesiac, ktorý ho taktiež nemá. Na malom obežníku, ktorý obieha ten mesiac sa nachádza asi päť-metrový kovový predmet, ktorý sa zo všetkého, čo by bolo popísateľné slovami, najviac ponáša na konštrukciu rádiového vysielača.
Keď sa raz rozpadne a jeho telo padne do prašnej, rádioaktívnej zeme, človek, o ktorom bol tento príbeh zomrie.
Pri nohách vysielača je malá čierna skrinka, v ktorej je spôsobne uložená, zabalená v čiernej zamatovej šatke, jeho duša. Je to čierny lesklý kameň - semeno z akého rastú nové vesmíry, zakorenené v domáckych svetoch, rastúce do priestorov, ktoré nikdy nebudú vedomím poznané.
Vysielač je aj prijímačom.
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
1
goldfish
8. 1.januára 2014 19:15
Priznám, že som občas dve vety preskočila, pretože ma bolí hlava tak nečítam toho dnes veľa...ale štýl, akým píšeš sa mi páči, je to osobné, vťahuje to človeka do myšlienok postavy, vynárajú sa mi zvuky, vône, všetko...a tak to má byť. Pekné.
Napíš svoj komentár