Je mi zima a na horizonte vidím siluety vlkov. Sneh oziabal obnažené časti kože, ale už ich necítim.
Vyvíjali sme sa tisíce rokov. Objavili sme spôsoby, ako lietať, ako prenikať do vesmíru, či do priepastí, kilometre pod morom... nakŕmili sme miliardy ľudí... komunikujeme cez celú planétu... Avšak jeden na jedného... zoči voči prírode, nedokážeme vyhrať. Stačí pár spustiť teplotu pár stupňov dole, dostať nás pár kilometrov od miest, bez komunikácie, a sme znova tam, kde kedysi naši predkovia... žobroníme o dobrú vôľu prírodu, či inú entitu, ktorá buď neexistuje, alebo nás nevie počuť, či nechce počúvať...
Stačilo by spustiť ďalších pár stupňov, a zmrzol by som na kosť. Ani táto smiešna nádej "niekto príde, niekto iste príde", by tu nebola. V ľade nie je miesto pre nádej. Len čistá hmota... Kdesi som čítal, že keby sme schladili hmotu pod absolútnu nulu (vraj to však nie je možné), stala by sa paradoxne extrémne horúcou. Súvisí to s vlastnosťami elektrónovej konfigurácie, či čo... Keby teda teplota zišla viac dole... v dobrom rozmare prírody, možno som zomrel v extrémnej horúčave, nie chlade. Možno by som explodoval.
Vlci sa blížia. Pár stovák metrov odo mňa. Pozná vlk vzdialenosť? Iste jej nerozumie spôsobom, ako my. Vníma objekt a čisté "kde". Nepýta sa pri "kde" na "ako"... je však jedno, ako ich budem poznať... napriek tomu ma skonzumujú. Je to asi lepšie, ako umrznúť. Onedlho to všetko skončí. Zatváram oči.
Ku spiacemu mužovi si ľahne vlk. Potom ďalší a ďalší. Ľahne si ta celá svorka a zaspí. Keď sa muž prebudí, nie je mŕtvy. Ani zubami predátora, ani zubami mrazu. Ich telá sa hriali vzájomne a život pretrval. Nikdy o podobnom správaní nepočul, ale to bolo v tomto momente jedno. Muž sa postavil, a s vďakou pozrel na zvieratá. Kráčal.
Vlci videli, ako jeho postava mizne v diaľke, a aj keď nepoznali vzdialenosť, vedeli, že tu už nie je. Vedeli, že natrafí na miesto, kde má vlastnú svorku. Miesto, odkiaľ pochádzali aj oni, kým sa zmenili na vlkov. Ako je to všetko ďaleko. Ten čas, keď sa kývali z nohy na nohu a kládli si toľko zbytočných otázok a mali toľko odpovedí, ktoré na nič neodpovedali.
Ja som sedel na strome, zmenený na sovu. Nebol to všetko sen. Ale to je iný príbeh.
Semper fidelis,
Zerum Unus
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár