Jedného dňa to však bolo iné. Smutné, nevydržateľné ticho. Bol to najhorší deň môjho života. Človek, ktorého som tak milovala bol preč. Naše, pred tým veselé piesne, filmy, knihy ostali ticho, smutné a vôbec ma nerozosmievali ako kodysi. Jediné, čo mi ostalo boli spomienky. Chcela som sa niekde zavrieť a byť sama s mojimi spomienkami. Prezerala som si staré fotky na ktorých má ten krásny usmev, veselé oči plné malých iskričiek. Prezprela som si všetky fotky od začiaku až po koniec.
Bol čas vytriediť veci a pohnúť sa ďalej. V skrini som našla listy, ktoré sme si písali, hoci sme už boli spolu. Boli v nich naše basne. Básne, ktoré sme vymysleli jeden pre druhého, no i spoločne. Tak neskutočne mi chýba. Jeho dotyky, pohladenia, pohľady, slová, jeho nezameniteľný smiech...chýba mi celý. Boli sme ako jedna duša a teraz jediné čo cítim je prázdnota. Veď chýba časť zo mňa! Cítim však, že čoskoro už budeme opäť spolu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
shoshana
6. 3.marca 2009 11:57
ten koniec je veľmi pekný, lebo aj keď ten príbeh je vymyslený, dala si tam aj niečo zo seba a to sa mi páči... dúfam, že budeš pokračovať v písaní, ešte je to vieš také rohaté a tak, ale to je v pohode každý má nejaký ten svoj začiatok budem rada, ak tu objavím ďalšie tvoje príbehy
Napíš svoj komentár