Dve čiarky ,ktoré mi zmenili život... (2.časť)

Prvé mesiace tehotenstva sú strašne ťažké aj bez dementa,ktorému vadí hlavne to , že s ním nechcete spať .O opore sa v tomto prípade nedalo hovoriť .Ak som ju hľadala , mohla som sa oprieť akurát tak o stĺp.

Myslela som si ,že sa medzi nami všetko zmení ,že sa nebudeme hádať ,že sa budeme tešiť na "malého votrelca" ako sme ho volali, ale viete aká bola pravda?
"Ty si neskutočná ,prosím ťa nerev ,mám ťa plné zuby .Nič z teba nemám , od kedy si tehotná si pohroma.Len fňukáš a rozprávaš o decku .",toto bolo bežné ...nadávky ,krik/dlhé ticho, výčitky atď.
O čom inom som však mala hovoriť ak nie o tom malom ?Ja som sa tešila napriek tomu , že som sa strašne bála toho ako sa mi zmení život a ja som musela znášať všetky tie pohľady ľudí,debilné otázky a múdre rady .Na neho nik neukazoval prstom.Ja som bola v škole tou tehotnou štvrtáčkou.A tie somariny čo som sa o sebe podozvedala ...

" Zuzi ,včera som počula na chodbe baviť sa dve dievčatá.Vraj to nie je dieťa tvojho priateľa ,vraj ani nevieš koho je .",povedala mi spolužiačka tesne potom ako som prišla modrozelená do školy(cesta v autobuse je v tehotenstve zážitok)
" No jasné ,uniesol ma mimozemšťan a nakládol do mňa vajíčka,preto sa mi narodí votrelec .To si chcela počuť ?? Bolo to ale inak,ja som v skutočnosti panna a oplodnil ma duch svätý.Choďte s tými múdrosťami do ... !"

V mojom vnútri sa odohrával veľký boj . Na jednej strane som sa nevedela dočkať momentu ,keď budem držať svoje dieťatko ,no na druhej strane som nevedela čo budem robiť .On nezamestnaný,ja študentka ,s pomocou jeho rodičov sme rátať nemohli a moja mama a babka tiež nemohli utiahnuť všetko .
Všade samé kočíky , oblečenie pre drobcov, cumlíky , hračky,odvšadiaľ to na mňa zízalo a ja som nemohla nič,len zízať do zošita a učiť sa ,pretože nezmaturovať by bola istá samovražda .Vlastne som si to ani nemohla dovoliť ,keďže opravný termín bol v septembri a môj VEĽKÝ termín bol v posledný augustový deň.

"Kam zase ideš?",komandácia od babky
"Von,je predsa piatok!"
"Si tehotná! Nemôžeš chodiť von.Choď si ľahnúť ,vylož si nohy a oddychuj."
"Áno , som tehotná ,nemám smrteľnú chorobu!! Potrebujem svojich kamarátov , potrebujem byť s ľudmi , lebo ty ma len dusíš.Nedá sa s tebou vydržať .Si ako diktátor .",nakričala som na svoju babku dosť hnusným spôsobom.
"Ja ťa tu nedržím.Odíď si k tomu svojmu ...a ostaň tam bývať,nech ťa živia svokrovci!"
Vedela , že to je posledné čo by som spravila .Odísť od babky by bola hrozná hlúposť ,ona bola jediná šanca na ako tak normálnu budúcnosť.Pravdaže sa takéto hádky opakovali stále ,ale ja som sa nikdy nedala .Skončilo to vždy plačom a vysvetlením ,že sa doma nasedím ešte veľmi dlho, keď sa malé narodí .

Lenže z odstupom času mám pocit , že to čo som robila bolo zbytočné.Mohla som si sedieť doma a oddychovať a namiesto toho som strácala čas s ľuďmi , ktorí si na mňa o niekoľko mesiacov ani nespomenuli .To bolo rečí... "budeme s tebou chodiť kočíkovať" a " jeej ,teším sa ,že už budete rodinka".No hneď ako som odišla, bola som perfektnou témou na ohováranie .Neraz som plakala po tom ,ako som sa dozvedela ,že dievčatá ,ktoré som považovala za kamarátky,ma ohováraju nechutným spôsobom.Bola som podľa nich hlúpa , keď si to decko nechávam,pretože som mladá a zničím si život .
Och ,áááno ... prišla som o víkendy pri vodke... koľká škoda

 Blog

54 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu