Vedela som ako sa pozeráš na mesačný svit,
Teraz pozerám do zeme, a myslím na to pole,
Všetkým neznáme, tebe a mne veľmi krásne,
Už len o samote, sa prechádzajú tam dve duše.
Pozerám sa do minulosti, kde sa skrývajú spomienky,
Tvoje slová, vo mne sa uzemnia,
Nezabúdaj niesom jediná, bláznivá vila,
Pozerám z kopca do mora, iba v hodvábe ukrytá,
Aj keď je moja myseľ prázdna, tak či tak je nie čim plná.
Moje telo horí, a tvoje slova ma pália,
Nevravím nič, srdce hádžem do priepasti,
Nepozerám sa dozadu, neverím na zmenu,
Aj keď už moja duša, nieje s tvojou spojená,
A moja myseľ možno prázdna, Aj tak v srdci zostala tvoja fotka.
Potichu prekračujem ostnatý drôt, s krvavými nohami,
A viem že sa nič nevráti, ani slová, dotyky, či láskyplne city,
Nezomieram ešte, v tom poly som nájdená,
Kráčam potichu do neba, vidí ma tvoja duša,
Vyvolávam tvojho ducha, nech je minulosť skutočná,
Aj keď neplačem pre teba, jazva na srdci ostáva,
Milión stehov, nulové šťastie.
Viem že sa nič nevráti, viem že mam krvavé nohy,
Potichu kráčam, po ostnatom drôte,
A okolo mňa pole, mojou krvou poškvrnene,
Myseľ zaneprázdnená, ale zároveň prázdna.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár