A tým dôvodom je ako inak chlap.
(Óó, jak originální......)
Tentoraz nie obyčajný.
Neobyčajný. Osudový. Životný !
(Životný Muž = ŽeM)
A ako inak, nikdy môj ..
Nebol, nie je, nebude....
A ja hlupaňa hlúpa naivná husa blbá patetická som si myslela, že ma to už prešlo.
A pritom som sama alergická na vety „To ešte stále/už zase?“ v súvislosti s citom na „L“.
Podľa môjho skromného názoru, ak niekomu prechovávate slovo na „L“, nikdy to neskončí. N-I-K-D-Y
Môžete to v sebe potlačiť natoľko, až na to prestanete myslieť. Ale stačí jedna stará fotka, stačí slabučký náznak známej vône a... všetko je späť.
Toľko teoreticky.
Teraz k mojej husacej náture.
Myslela som si, že je to preč.
Mais, malheureusement, c´est pas vrai.
Keby bol aspoň: sviniar, hajzel, namyslenec, úchylák, násilník, egoista, namotávač..
Keby som si mohla vymyslieť dôvod, prečo ho nenávidieť. Možno by to bolo jednoduchšie.
Možno...
Ale on je... no .. nie je ani jedno vyššie uvedené. Nie je nič, k čomu by som ho mohla prirovnať v spojení „nenávidím toho.....“ („...úžasného“ tam znie trošku smiešne..)
A čím viac potláčam, vytesňujem a popieram, tým tvrdšie ma realita potom dodrbká. A keď to najmenej čakám. Ako napríklad dnes. Keď som bola taká spokojnučká.
Nie, miesto sladkého spánku a snívania o koláčikoch ako ja zvyknem, vidím všetky tie razy, keď sme boli spolu a ja som vyzerala ako hladná opica s mláčkou slín pri nohách, keď sa nedíval.
A myslím na všetky tie preplakané večery pri denníku, pri nete, v posteli (-nie s ním, s revom..).
Aj preto chcem odísť. Áno, čo sa tohto týka, utiekla by som. (Utečiem.) Tak ďaleko, ako sa len dá. Teda, aspoň sa o to pokúsim..
Lenže, nedá sa utiecť pred vlastnou hlavou (iba ak za pomoci gilotíny, čo mám pocit, že sa na Slovensko už nesmie dovážať .. ale v miľúbenej krajinke jej zrodu ... mhh), nedá sa utiecť pred vtieravými myšlienkami „čo by bolo, keby...“
Nedá sa utiecť pred tým sku*veným pocitom z jednosmernej citovej väzby. (Hoci, nie všetky možné riešenia som skúšala... viď. Drogy .. teda pokiaľ neberiem v úvahu prepitie sa asi do bezvedomia, ale to bolo len raz a celkom pochopiteľný dôvod. „Oslava..suuure“)
Avšak vidím zrniečko nádeje, že keď odídem 1500 km západne, budem mať muža, rodinu a malú čajovňu, nespomeniem si už na neho.
Alebo aspoň, fcuking, nie so slzami v očiach a rozorvaným srdcom (a rukou) ...
(Náááh .. a dúfam že si to prečíta, a bude mať výčitky !! Aj keď, to je šanca asi ako že ma príjmu na MUni )
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár