Nikdy som neverila, že to raz poviem.
Pri každom milióntom zhliadnutí kaviarňovej scény z prvej časti upírskej ságy „money-sex-money-sex-cat“ som len skuvíňala a v duchu závidela bledému (pseudo)upírovi, že dokáže ľuďom vidieť až na samé dno mysle. Vždy som si predstavila niečo podobné, ako v jednej hlúpej reklame na načúvací strojček, kde sa dve ženy rozprávajú o tretej, ktorá ho má založený, asi na štýl: „Pozri, aká je krásna, tie šaty jej náramne pristanú..“ (No kto už len takú stupiditu mohol pustiť na obrazovky?!)
Ale realita je však iná ..
Samozrejme, že som nebola obdarovaná žiadnou záhadnou mocou, ani mi zlatá rybka nesplnila želanie, iba som sa tak nepatrnou náhodou ocitla vo Francúzsku.
Ešte tak informatívne dodám, že sa žabožrútsky jazyk učím už päť rokov – a hoci moje výsledky nie sú bohvieaké (áno, lebo som lenivica lenivá), akš-takš niečo rozumiem.
Neskôr, po pár týždňoch v malebnej krajine vína a syrov som si na ich zvuky zvykla a pri bežnej komunikácii som zvyčajne nemala s porozumením existenčné problémy.
A hoci na otázku, či hovorím francúzsky som stále odpovedala: „Un peu“ (--> trochu), neznamenalo to iba „Je m´appelle.. J´habite..“ atď., očividne však práve to všetci očakávali..
A tak som konverzáciu „o nás - bez nás“ zažívala na dennom poriadku. Keď som sa zoznámila s niekým novým a začal klásť otázky akože, koľko má (ona) rokov a podobne, zmohla som sa ešte na mierny protest: „Ale ja ti rozumiem, môžeš sa spýtať aj mňa..“ No niekedy to proste situácia nedovolila a ja som len s otvorenou hubou počúvala, čo o mne hovorili.
Ale úplne najvtipnejšie bolo, keď sa snažili zamaskovať predmet (doslova, lebo som sa cítila ako vec) svojho dialógu, a tak, asi aby som sa ako pes neotočila za vlastným menom, občas som bola len „la slovaque“. A väčšinou to nebolo len „Slovenka spí, Slovenke zase zvonil budík o pol siedmej“, ale aj veci, ktoré by ste dva krát počuť nechceli a ktoré, predpokladám, by sa vám ani dotyčné osoby veľmi nehrnuli povedať.
(Niežeby som mala s niekým nejaké problémy alebo čo.)
A tak som to občas musela prežiť, a väčšinou som sa to snažila, ľuďom, ktorí sa ku mne inak chovali pekne, nezazlievať. Ale občas to zamrzelo.
Preto si myslím, že je to asi dobre tak, ako to je. Že človek má možnosť aspoň poväčšine svoje myšlienky korigovať a najprv si premyslieť, čo vypustí z úst.
Lebo slová vedia niekedy riadne ublížiť, aj keď to znie, ako trápne klišé. Občas dokonca viac, ako jedna kres papuľu. A človek niekedy ani tak celkom nemyslí vážne, čo hovorí, no chce znieť lepšie, vtipnejšie, drsnejšie. O to viac, keď ostáva nepočutý. A keď dokonca môžete s pokojným vedomím hovoriť o osobe, ktorá vedľa vás sedí („veď ona je len Slovenka, a aj tak nič nerozumie“), to vám je srandy teda..
Až na to, že..
„Palice a kamene nám môžu polámať kosti, ale slová zlomia srdce..“
(Robert Fulghum)
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
teriq
4. 3.marca 2012 18:06
presne toto sa mi stalo tiež vo FR. hovorilo o mne, lebo si mysleli, že im nerozumiem a pritom som ich "spokojneL počúvala..bolo to divné, ale to som bola len 6tačka na ZŠ, tak som sa neohradila. teraz už by som sa.
2
Ja som málo asertívna asi na to, aby som im dačo povedala .. čo neni bohviečo ..
3
tak neviem, mne by vadilo, keby sa ku mne správali tým štýlom "ona je zo SVK, ona nerozumie" to je podľa mňa celkom ponižujúce, najmä ak rozumieš...takže asi by som im niečo povedala. asi by som sa zapojila nenápadne do rozhovoru, keďby vraveli o mne...že hej, budík mi zase zvonil o pol 7, lebo....zajtra si ho dám asi ešte na skoršiu hodinu. al niečo také.
4
Veď niekedy som aj chcela, ale oni tam boli takí čudní ľudia niektorí (no deti proste), že keď som sa ozvala, že rozumiem, tak ešte naschvál rýchlo začali mlieť a potom na mňa že .. "A teraz?" .. ako sranda .. našťastie takí neboli všetci
5
asi keby mi spravili to, že by začali naschvál mlieť a spýtali by sa a teraz, tak by som to potom asi už neurobila tak, že by som im povedala, že rozumiem, ale proste nejako inak. ale tak FR sú zvláštni ľudia. myslia si, že FR je najdôležitejší jazyk sveta a že oni sú naj. ale ako vravíš, našťastie, nie všetci...pamätám si, keď som tam došla prvý deň a môj FR ma zobral na rodinné stretnutie (asi 20 cudzích ľudí ma sledovalo, 12ročné dievča) a viem, že sa ma jeden chalan tam spytoval koľko mám rokov, záľuby a tak a môj FR odpovedal za mňa...nikdy som nestihla ani ústa otvoriť. ale ten chalan sa na neho pozrel a povedal "veď vie hovoriť, hádam mi niečo povie, nie?" to vtedy bolo hrozne super joj, prepáč, sa ti tu rozpisujem, ale si mi týmto blogom riadne pivolala spomienky
7
@teriq kľudne sa rozpíš, na to to tu je ale tak to bolo fakt zlaté, že sa ťa rak zastal .. oni si občas myslia tí francúzi, že proste my z "východu" sme úplne zaostalí .. mentálne aj ekonomicky hlavne
8
Myslím, že nevidíš výhody ktoré ponúka načúvanie myšlienkam. Samozrejme, vedela by si o svojich nedostatkoch v očiach iných ľudí o ktorých ti normálne nepovedia...ale o to ide! mohla by tie nedostatky buď napraviť, alebo tých ľudí presvedčiť o tom, že to vlastne nie sú negatívne vlastnosti.
Čakal som, že ma presvedčíš niečím lepším
Čakal som, že ma presvedčíš niečím lepším
Napíš svoj komentár