Predpokladám, že nik iný ako El Luciffero ma do nej nemohol „zainštalovať“, pretože len z jeho rohatej hlávky taký nebeský a zároveň pekelný nápad mohol vzísť.
Celé mi to v podstate došlo dnes, aj keď to trvá už pár časových jednotiek.
Sedkám si, tlačím do makovice (-tobolky?) konopovité (nanešťastie len v písomnej forme) a zrazu mi dôjde, že ja vôbec nemám stres. Ani čo by sa len pod blanitú zásterku výtrusu sladičorastov vmestilo.
A vtedy sa mi rozsvietila žiarovčička ako Tomášovi Alvovi a všetko zrazu do seba tak nenormálne zapadalo.
Že necítim absolútne nič.
Ale vôbec.
Ja.
Ja!!!!!!!!!!!!!
Čo som sa na vlnách emócií zmietala odkedy sa pamätám.
Čo som bola doteraz presvedčená, že musím trpieť nejakou ľahkou formou mánio-depresie, lebo nie je normálne, aby som všetko tak prežívala.
Mala som by som byť šťastná. Mala by som byť smutná. Mala by som sa báť. Mala by som byť v strese.
A ja som iba... hladná.
V najdôležitejší deň, keď sa rozhodovalo o mojom ďalšom osude a mala som podať doslova heroický výkon som necítila nič. Žiadny stres.
Keď som po ôsmych rokoch s jednou triedou opúšťala školu, necítila som nič.
(To pred dvoma rokmi, keď odchádzal kamarát , tak som bola na antidepresívach (viď blog „Zlý deň. Veľmi zlý.“ ...)
Keď mi prišli tie nechutné výsledky z VŠ a zrútil sa mi sen, čo som cítila?
Zase nič.
(Je pravda, že som si chvíľu porevala.. Ale to bolo niečo len také, zastreté.. čajový odtienok normálneho pocitu sklamania.)
Stretla som Jednoducho Eleja, niekedy by som dostala záchvat plaču, teraz som čakala aspoň kúsok eufórie, rozplynutia sa, že aký bol pekný. Škodoradosti, že ma videl takú vyčančanú a môže oplakávať, že ma nechcel.
Nič.
Pripitá som sa bozkávala s mojím detským idolom (a viete ako je to s detskými idolmi.. no a že by dačo nezvyčajné ? Teda ... stále len také akoby odrazy .. svet javov. Akoby som vliezla do Platónovej jaskyne a Le Diablo ma pripútal o la stenu.
Dobre, teda teraz rozmýšľam, čo mi ponúkol na výmenu?
Nič také, emóciovo-zameniteľné ma zatiaľ nestretlo.
Hah, napadá mi jediná vec, čo by sa tak na Vládcu Pekiel zasa raz podobalo.
Dokonalý, šťastný život.
Výmenou za pocity.
Nedochádza?
Výmenou za schopnosť PRECíTIť to šťastie.
Ejha, beťár jeden, ako to len dobre vymyslel.
Tak ja si teda počkám, či ma niečo dokonalé postretne. Hádam to spoznám, aj keď to cítiť nebudem
No nič, vidno, že som profesionálne deformovaná, vrátim sa radšej k magnóliorastom.
A keby som predsa len, náhodou, niekde v lese pri zbieraní houbiček pod kameňom našla stratené emócie, dám vedieť.
Zatím pa
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár