Ako som tam tak sedela obzerala sa okolo seba...uvedomila som si že ani jeden snich ma nepozná nevie omne vobec nič...nikto snich ani raz nenazrel do mojich myšlienok a predsa budem snimi 5 rokov..viem že postupne sa stanú moji priatelia no predsa dnes som ešte sama...je mi do plaču chýbajú mi spolužiaci a proste niekto kto by ma mal rád a dobre poznal...neožem sa rozplakať to predsa nie!Pred nimi a teraz nie...je mi nanič sedím a kukám do prázdna oči plné sľza rozmýšľam kedy odtiaľto odídem.A viem že ma buďe čakať ON...jedine to ma drží ako tak nad hladinou...pod ktorú keby sa ponorím strtím všetku svoju hrdosť o rozplačem sa ,tu pred všetkými tými ktorých ešte nepoznám a nemám snimi žiadny vzťah...a tak to vydržím so slzami v očiach ale niako to vydržím...a zvoníííí ..siedma hodina zanami...ide sa dom...teda ja nie...idem za Ním...čaká ma doma...dvovod pre ktorý som sa nezosypala..ktorý ma držal nad hladinou..ktorý tak Lúbim...mno potom sa pohádame teda skor sa urazíme... práve teraz keĎ tak potrebujem niekoho prisebe kto ma má rád obíme ma a povie že to zvládnem... preto som ticho a pozeram von oknom snažím sanemyslieŤ na dnešok...mno a potom som to nezvládla a rozplakala...nie dlho..ale predsa..už som to nemohla kontrolovaŤ...a tak idem domov sedím v buse, a snažím a nanič nemyslieŤ..prídem domov...a tu sa zase rozplačem keď rozprávam našim ako bolo v škole...mno ako konečne mi niekto povie že to zvládnem a ja snažím tomu uveriť...aby každý moj den nevizeral ako ten dnes...

 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár