Ako každý v mojom meste, aj ja žijem ulicou. Pôvodné budovy z každej pomaly miznú a jediné, čo pripomína minulosť sveta, sú bezdomovci, bývalí baníci. Oni sa potulujú ulicami, močia v parkoch a ukrývajú sa do barov, tých lacnejších, kde pivo pijú aj štyri hodiny, len aby nemuseli mrznúť vonka v nočnej zime.
Nejeden večer, boli ulice zmoknuté, totiž po veľkom daždi sa na neudržiavanom námestí Lučenca, drží dažďová voda v dierach betónových panelov, z ktorých je naše námestie povykladané. Sú tam dve, či tri lavičky a na každej z nich si noc čo noc pospáva čierny bezdomovec, alebo čierny feťák. Oni na spomínané pivo nemajú. Ľudia okolo nich obchádzajú, policajné autá pri nich zastavujú a odháňajú ich. Keď rozospatí odídu, postavia sa obďaleč za neďaleký strom a čakajú, kým policajné auto opustí ich domov a vrátia sa do pouličnej postele a spia spánkom opustených.
Tisícky ľudí v noci spia; viem to podľa pozhasínaných svetiel na bytovkách, ktorých je moje mesto preplnené. V teple ich drží radiátor, prípadne elektrický ohrievač, ktorý žerie nenormálne množstvo elektriny. Ráno, keď sa zobudia, pozrú von oknom a na lavičke pri ich vchode, spí ďalší z hrdinov ulíc a oni len pokrútia hlavou, odpľujú si a idú si robiť teplú kávu. Ani vo sne by ich nenapadlo, že rovnako môžu skončiť aj oni.
Nejeden krát som sa rozprával s jedným za takýchto hrdinov. Sú si vedomí svojho postavenia, vedia ako na nich hľadí spoločnosť a to ich núti, chovať sa k spoločnosti ako k nepriateľovi. Neveria, nedúfajú. Ich hrdinstvá spočínajú v zobudení sa na druhý deň bez myšlienky na samovraždu, bez myšlienky na to, vzdať sa. Vedú nekonečný boj.
„Ako ste sa dostali na ulicu, ak to teda nie je drzé,“ pýtam sa pána Pavla.
„Nuž, dostal som porážku a nie dlho na to som aj oslepol. Od mala som mal problémy s očami. Mal som opatrovateľku, mal som ju rád. Jedného dňa mi dala podpísať papier, o ktorom mi povedala, že je to jej nájomná zmluva, lebo som sa s ňou dohodol, že u mňa bude bývať. Keďže moje oči neboli ešte operované, nevidel som, čo vlastne podpisujem. Nakoniec sa ukázalo, že to bola darovacia zmluva na môj dom. Nevedel som o tom, lebo keď sa mi vrátil cit do nohy a ruky, šiel som na operáciu očí a potom som ju, samozrejme už nepotreboval. Odsťahovala sa, ale v kontakte sme boli. O polroka na to ku mne prišiel exekútor, s príkazom na zabavenie majetku a vyhodil ma z môjho vlastného domu. Až po čase som zistil, že dom už nebol môj. Odvtedy som ju nevidel a mesačný dôchodok ktorý dostávam, ide na splátky exekútorovi. Ostane mi len tridsať eur a z tých sa, veru, vyžiť nedá.“
Tento a veľmi podobný príbeh vám povie skoro každý bezdomovec, s ktorým sa rozprávate. Nie každý je pravda, no vo veľa prípadoch je to drvivá skutočnosť. Jedného vyhodia z práce a opustí ho žena, iný prepadne alkoholu.
Nepekné sa mi ale zdajú pohľady zabezpečených ľudí, ktorí si neuvedomujú, že aj oni sú len pár krokov od života na ulici a deň čo deň len zápasia s tým, aby tak neskončili. Zateplené opachy, veľkolepé paneláky, sú ich malými útočiskami, kde sú v bezpečí pred chladom a dažďom.
V Bratislave som sa s jedným bezdomovcom rozprával a zistil, že tam je o nich postarané oveľa lepšie, než v akomkoľvek inom meste. Totiž majú tam jedlo zdarma a nocľah za dva eurá na noc. Keď je to preplnené, jeden sesterský rád im denne o dvanástej, rozdáva polievku a rožky. Rovnako aj teplý čaj, no ten poväčšine len v zime.
Jarmok
Moje a každé mesto, máva jarmok. Sviatok ničoho, ak nerátam pouličných predavačov, živnostníkov, alebo malých podnikateľov, ktorí si prídu zarobiť v zime predajom medoviny a v lete predajom piva, prípadne čínskych hračiek, alebo rómsko – indiánskych CDčiek. Jarmok má čarovnú atmosféru a ľudia milujú, hlave mladí študenti, alkohol ktorý sa tam predáva. Ceny sú trocha veľké, no nič sa nevyrovná atmosfére, ktorú opitý človek nasaje dvakrát tak rýchlo, ako triezvy. Tackajúci sa tínedžeri narážajú do malých detí, postrácaných od svojich rodičov, zmätených, no očarených veľkými farebnými balónikmi, ktoré im poletujú nad hlavami. Možno sa ešte niektoré, kým je s rodičom, zastaví pri poníkoch, ktoré ochrancovia zvierat neochránili, ktoré sa prechádzajú do kruhu v ohrádke z dreva a na chrbtoch majú malé mestské deti, rozradostené z prvého kontaktu so živým zvieraťom, ak nerátame mačku a psa.
Detská radosť je na jarmokoch inšpiráciou pre nejedného dospelého človeka, ktorý si to však nestihne všimnúť, lebo zháňa nejaké lacné perníky pod päť eur, aby mohol obšťastniť svojich blízkych. Jemu nestačí ani tridsať, no mladý tínedžer stihol, kým on hľadá, minúť len sedem eur a aj to sa už pomaly váľa pod stolom v neďalekom stánku. Všade rozvoniava klobása, vraj domáca, aj keď od domova má ďaleko, teda ak v susedstve nie je nejaký ranč s koňmi, chovanými čisto na túto pochúťku. Na Lučenecký jarmok totiž chodí veľa maďarských obchodníkov.
Jarmok, ako kedysi, už neexistuje. Ľudia naň nechodia kupovať kože, zvieratá, domáce vína. Je to len o chľaste, ukradnutých peňaženkách a voňavej klobáse z koní.
Nečakané stretnutia
Čaru ulice je ťažké uniknúť. Pár nečakaných stretnutí nás teší, možno vydesí a možno nevyvolá nijakú emóciu. Stretnúť tak nejakého násilníka, alebo extroverta v parku, asi nie je nikoho vysnívaným zážitkom, no dejú sa aj také veci a tie nám asi z mesta robia nekonečne pestrú škálu šialených historiek.
V Bratislave pri starej tržnici sa mi jedného pekného večera, keď som bol na návšteve u svojho priateľa, stretnúť legendu slovenskej hudobnej scény. Collegium Musicum malo koncert v spomínanej budove, na ktorý som sa ja skromný, tiež náhodou a šikovnosťou dostal. Po jeho konci, sme my, obyčajní ľudia odchádzali hlavnými dverami. Pri mojej osobe a mojom kamarátovi sa znenazdajky objavila známa šedivá hlava. Videli sme ju len zozadu, no inštinkt nám hovoril, že toto určite nebude len tak niekto. Napovedalo nám k tomu aj víno v našich žilách, aj chôdza známej postavy, poznačenej niekoľkoročnou závislosťou na drogách a alkohole. Postavu sme predbehli a na naše prekvapenie, že máme pravdu a svet stále triezvo vnímame, uvideli sme Mariána Vargu. Neváhali sme a jednohlasne sa opýtali, či by sa s nami maestro odfotil. „No dobre, ale rýchlo, rýchlo,“ ťažko precedil pomedzi umelé zuby. Jeho pani manželka, ktorá ho láskyplne podopierala, vzala mobil z mojej ruky a ponúkla sa, že nás s legendou odfotí. Ľudia naokolo boli ticho a len sa priblbo usmievali. Vedeli, že pán Varga je unavený a ďalšiu fotku by už nezvládol a tak len ticho závideli a ukazovali nám vztýčené prsty, ktoré boli od palca o jeden ďalej.
Podobným, aj keď nie takým intenzívnym, bolo aj stretnutie Štefana Hríba, nepriamo podporovaného Pentou, ktorý, ako som sa dozvedel, rád trávi čas v bare „Praotec“, ktorý patrí jeho dlhoročnému kamarátovi, mne neznámeho mena. S pánom Hríbom fotku nemám, no určite stojí za zmienku, lebo jeho program Pod lampou patrí tiež medzi moje obľúbené.
Sídliská
Ja som dieťa sídliska. Aj keď nejaký ten rok bývame v dome, korene mám na sídlisku, familiárne nazvanom „Vajanská“. Keď tadiaľ teraz chodím, vidím veľa zmien, najmä čo sa týka trávenia voľného času a množstva mladých mamičiek bez manželov. Deti na pieskoviskách majú namiesto teplého obedu suchý rožok, ktorý chrúmu svojou malou, nevinnou tlamou. Ich matky, skutočné ženy, ktoré sa tvária ako novodobé Venuše, venujú chvíle trávené pri deťoch, zavesené na telefóne a s kamarátkami v zápale diskutujú svetové problémy iných kamarátok, tehotenstvá, manikúru a diskotéky.
Moja matka ma každý deň, keď som bol na ihrisku, alebo hral basketbal, volala cez otvorené okno z kuchyne, nech pakujem domov na obed. Podotýkam, že sme bývali na siedmom poschodí a skutočne prenikavý hlas mojej matky bolo počuť do rôznych kútov nášho sídliska, v každom bunkri, v každom vchode. Nedalo sa pred ním uniknúť a ja za nevinného posmechu mojich detských kamarátov, pakoval som nesmelým behom domov.
Parkoviská
Parkoviská, nie len v mojom meste, sú preplnené a tak sa každý šofér stáva majstrom formuly jeden, len aby sa dostal na jedno z voľných miest. Aj keď by to mal byť chodník na hlavnej ulici, alebo chodník pred vchodom, hneď pri detskom ihrisku. Je to v poriadku, lebo namiesto parkovacích plôch, ulicu hltá moderná budova, postavená zo samých ekomateriálov, len aby šetrila prostredie.
To, že nájomníci a vlastníci bytov majú každý po dva autá je v poriadku, hlavne, že ich byt je šetrný k prostrediu. Niektorí sú až takí experti, že jedno z ich áut zaparkujú rovno na obrubník, čo ale neunikne pohľadu ostrieľaných pánov v zelenej, ktorí vedia ako s takýmito nepohodlými, ale praktickými šoférmi naložiť. Nasadia na ich motorové vozidlo módnu, žltú papuču, ktorá im bráni v pohybe a na to, aby mohli auto preparkovať, potrebujú vyplatiť symbolickú čiastku štátu a príslušný orgán ich motorového miláčika, nechceného doplnku zbaví. Tých pár nadávok k tomu však patrí a symbolická čiastka sa prípadne zvýši, záleží však od nálady orgánov.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár