Chvalabohu, pretože bez svojich každodenných nových vzplanutí by môj život bol taký nudný. Ten trojdňový pocit nadšenia po tom ako sa ma kolega nenápadne snaží pozvať na kávu Ten hlúpy úsmev keď vidím profesora s neskutočne rytierskym úsmevom To pobavenie keď v dopravnom prostriedku zhliadnem prvého ryšavého chlapca v živote, o ktorom môžem vyhlásiť, že je chutný
No žiaľbohu, pretože niekedy z týchto chvíľkových poblúznení nevytriezvem ani za 6mesiacov. Teda, tomu poslednému to trvá už aj viac... A to, že žijeme v iných krajinách a za celý ten čas sme sa videli asi tak 10krát, myslím si, že to moju zamilovanosť len podporuje. Už 4krát som si pri rozlúčke s ním myslela, že to je už asi naozaj poslednýkrát čo sa vidíme... Chvalabohu, nebola to pravda. Žiaľbohu, tie posledné stretnutia vo mne zamilovanosť len podporili. Bolo nám spolu krásne, aj keď sme obaja na otázku čo to je vlastne medzi nami vedeli odpovedať iba "I don't know". Pretože naozaj nevieme. On si prišiel Európu vychutnať. No ja tu žijem. Žijem. A zamiluvávam sa. Aj do cudzincov. Aj keď sú odomňa starší. A áno, aj keď viem, že to nemá budúcnosť. Ale zmysel v tom momente keď som s ním to má. Bohužiaľ, iba v tom momente...
Chvalabohu, niekde veľmi, ale veľmi hlboko v sebe viem (v tomto momento skôr iba verím), že aj toto ma raz prejde. On odíde nadobro, ja za oceán letieť nebudem. Nebude ma viac pokúšať cestovať cez dve krajiny, len aby som s ním mohla piť pivo a ísť tancovať. Nebudem na neho myslieť miliónkrát denne a nebudem každé ráno pozerať jeho profil na facebooku... Nebudem!
Dovtedy sama sebe sľubujem, že sa budem každý deň snažiť zamilovať do niekoho, do niečoho, čo mi život prikrášli. Aspoň na pár dní. A niečo z toho možno aj na dlhšie.
Nechcem sa prestať zamilovávať!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár