Raz som šiel busom z TT do BB. Busy stále rôzne, ale vedel som, že je väčšia pravdepodobnosť, že nebudem mať dosť (lebo som sa uľútostil nad vtedajšou frajerkou, ktorá strašne chcela zmrzlinu ) a tak som teda nastúpil, vravím šoférovi, že asi nebudem mať dosť, on mi to potvrdil - chýbalo mi niekoľko korún - a vtedy sa zrazu ozvala pani v rade za mnou, že ona mi kľudne doplatí.
(šofér ale radšej zobral do vačku a poslal ma sadnúť si bez lístku)
Raz, tiež na ceste z TT, bol pred autobusom chaos, nebol to jeden pekný rad, a tak sa stalo, že som sa pred vchodom ocitol naraz ja a dvojica chalanov, pričom oni mali dnu bližšie, no pustili ma pred seba. Vtedy sa ukázalo, že som bolo posledné miesto na sedenie a keďže bus šiel po diaľnici, nemohol brať viac. Nakoniec ho ale ukecali aj tí dvaja, lebo šli len do Serede, no ja by som v ich pozícii neuspel, keďže som šiel ďalej.
S kamošom sme stopovali na ceste medzi dedinami v Poloninách, kúsok od schengenskej hranice. Na nás veľké ruksaky a zrejme aj zničený výraz po náročnej túre. Dlho nám nik nezastavoval, veľmi dlho sme šli. Až zastavil nejaký chlapík. Sotva sa nás spýtal, odkiaľ pochádzame a už nás zastavovala polícia, že koho to vezie. Teoreticky teda dosť zariskoval.
Dvojdňovka naprieč Veľkou Fatrou. Na druhý deň nikde voda a reálne ani nemáme nablízku civilizáciu, do ktorej by sme mohli zísť a pohľadať tam. Stretneme párik na našej trase a pýtame sa ich, či nevedia o nejakom zdroji cestou. Oni že možno tma a tam, ale radšej nám rovno dali kus svojej vody. Dosť nám to vtedy pomohlo, mali sme jej fakt máličko.
Vlaňajší Grape. Idem si po voľnej veľkej trávnatej ploche od jedného stageu ku druhému. Niečo ma trápilo, bol som dosť zamyslený a nevnímal som veľmi okolie. Zrazu ma zastavilo dievča, ktoré šlo krížom, že vyzerám, že ma niečo trápi a potrebujem objatie. Tak ma objalo, povedalo zopár pekných slov a šlo ďalej.
Na severe Nórska nám začalo auto vydávať divne zvuky. A polovica cesty ešte pred nami. Bol piatok večer a boli sme v podstate na vidieku, takže bolo nereálne, že by sme našli nejaký servis. Našťastie v mestečku Honningsvåg sme natrafili na nejakú centrálu pre zariadenia verejnej obsluhy (neviem ako to inak nazvať, proste pre policajtov, sanitkárov, atď...) a tam nás aj napriek tomu, že už bolo krátko po záverečnej, prijal chlapík, skontroloval nám auto (našťastie to nebolo nič vážne) a keď sme sa ho pýtali, čo za to, tak čokoľvek odmietol a naďalej bol veľmi milý.
V Štokholme sa nám predtým pokazilo druhé auto. Tak sme ostali kempovať za mestom, pri skautskom tábore. V tábore práve nik nebol, ale sem-tam sa tam objavili nejakí vedúci. Raz za nami prišli, že vo Švédsku platí zákon, ktorý káže mať nejaký objem vody pri sebe, keď zakladáte oheň. Oni nás ale neprišli len nejako zdrbať, oni prišli rovno s 2 vedrami plnými vody.
Šli sme pešo zo Skalitého-Serafínova do Zwardone (Zwardoňa?). Plán bol prečkať niekde noc - bolo leto, aj vonku by sme si v pohode zdriemli - a 3:30 pokračovať osobákom to Katovíc (a odtiaľ do Krakova). Lenže v noci prišiel brutálny lejak a od staničného dispečera sme sa dozvedeli, že stanicu majú uzavretú. Pustil nás teda rovno do toho ranného vlaku, kde nás nechal spať.
Mal by som ešte čím, ale nemôžem už pokračovať, trochu som sa rozcítil z toľkej ľudskej dobroty
Ľudia vedia byť neskutočne super
Netusim, paradoxne si ovela viac pamatam pripady, kedy som pomohla ja nez tie, kedy pomohol niekto mne.
Na ziadne extra gesto si nepamatam. Ale nahodne nunu konverzacie s okoloiducimi sa stavaju casto. Uz par krat som napriklad s nahodnym cudzincom prekecala celu cestu metrom, proste len tak, lebo sa prihovoril...
Bezpecak o ktorom hovoria kolegovia ze je zly mi nazbietal ceresne. Bolo to mile gesto...
Zubar ktory mi nevedel pomoct odo mna nezobral 5€ za navstevu pohotovosti aj ked sestricka prskala.
Ked mi dali na vysetreni ktore pre mna bolo desne oblbovak nereagovala som moc dobre a ked ma prebrali lekar aj sestricka sa tvarili ze sa nic nestalo.
(A toto bola moja nocna mora ze pod vplyvom narkozy/oblbovaku budem zla a budem sa musiet za seba hanbit)
Raz ked som sa mala stretnut s cudzim clovekom mi na fera drblo a chytila som uplnu paniku. Velmi som cenila ze ten clovek vobec nebol nasrany ze som meskala dobru pol hodinu, neprisla som na miesto urcenia, prisiel na miesto kde som bola ja a este sa tvaril ze sa nic nedeje...
Keď som na ulici bežal na bus s velkou taškou a nestihol som ho, zastavilo auto s nejakym chlapom ktory ma chcel odvieyzt na ten bus, vzadu mal male dieta, tak sompo chvili povedal ze ok... a fakt
Raz pršalo, tak som sa išiel schovať v meste do vstupnej chodby v knižnici a za chvíľu tam prišiel taký chlap, že sa chcel tiež schovať. Mal opršané okuliare a z nosa mu trčali dlhé chlpy, ktoré mal obalené sopľami. Pýtal sa ma samé divné veci.
Keď mi bezdomovkyna dala drobne(2eurovku) do vozika alebo keď mi dala koláčiky ... bolo to od nej veľmi milé , lebo ja som jej chcela dat sladké pečivo ona nevzala a ešte k tomu mi dala svoje zabalené koláčiky , že vraj ona nerada sladké .
Spoznal som ju na internete, ešte v ten deň mi zavolala, mala nočnú a rozprávali sme sa dlhé hodiny. Neskôr mi čítala, príbehy z jednej knižky a po týždni zmizla z môjho života. Zachránila mi vtedy život a nikdy jej to nezabudnem ♥
Hmmm, par spomienok, ktore mi teraz rychlo napadnu.
Na hrebenovke NT, ked sme podvecer prisli na Chopok bez rezervacie na chate a chatar bol maximalne neochotny nas nechat prespat co i len na drevenej terase kvoli pripadnej kontrole. V noci malo byt mierne pod nulou a nemali sme vtedy uplne idealne spacaky. Nakoniec nas po par milych slovach pustili zadarmo prespat pracovnici z meteo stanice na Chopku aj ked to maju zakazane. Mali sme vlastne postele, mohli si nabit elektroniku a vecer nas este zavolali pokecat pri vine.
Ta ista hrebenovka, len den pred tym, dorazili sme na utulnu Andrejcova, kde boli dvaja opiti bacovia. Pozvali nas na ich salas kusok od utulne, co bola v podstate len narychlo zbita chatka s dvomi dlhymi pricnami a nic viac. Dali nam aj z toho mala, co mali, najest, obrovsky kus cerstveho syru, vypit nam dali a nakoniec nas nechali prespat na pricniach, zatial co oni kvoli nam spali na zemi. Rano nam nachystali caj, zabalili par suseniek a rozlucili sme sa.
Dalej v USA, ked som cakal na jediny autobus do susedneho mesta a prisla za mnou slecna, ktora z appky videla, ze autobus stoji niekde daleko v kolone a ponukla sa sama, ze ma do susedneho mesta hodi autom. Velmi prijemna debata a vobec odvaha, ze sama zvezie cudzieho chlapa.
Takisto, ked sme sa v USA vracali z jedneho vyletu a po celom dni soferovania som si siel kupit kavu na odpocivadle a starsia pani predomnou sa len otocila, usmiala a kavu zobrala na seba. To ma velmi vtedy potesilo.
Na Bahamach, ked sme prileteli a isli hladat nase airbnb, po asi hodine bludenia v meste sme uplne strateni zastavili jednu pani v aute, aby sme sa spytali na cestu. Sama navrhla, ze nas tam odvezie. Sice spociatku tvrdila, ze vie, kde byvame, co sa neskor ukazalo, ze nie je pravda, ale aj tak obetovala 2 hodiny svojho casu, aby s nami autom bludila po celom hlavnom meste. Nakoniec nas zaviezla na policajnu stanicu nech nam poradia, sama to so straznikmi riesila, volala s policajtami na ubytovanie a po instrukciach nas zaviedla pred dom. Ospravedlnila sa za tolko strateneho casu a povedala, ze ak budeme cokolvek tie dni potrebovat, tak nech jej zavolame.
Takisto na Bahamach, ked sme sa uz po tme vracali domov, co nebolo najrozumnejsie riesenie, kedze sme byvali daleko od rezortov v casti, ktore nie su najbezpecnejsie a nestihli sme ani posledny autobus, cize sme museli ist pesi. Zrazu sa pri nas pristavilo auto, kde nejaky straznik s manzelkou sa ponukli, ze nas zavezu az pred dom, lebo je vecer nebezpecne sa tam pohybovat. Nic za to nechceli, ponukli sme ich kuskami pizse, co sme mali.
Keď sme šli busom spod Tematína do Piešťan, kde sme mali objednaný hotel a do busu v zákrute ťukol kamión a zviezli sme sa do priekopy, tak sme všetci vystúpili z busu, ale potom som si všimla, ze vnútri ostala jedna slečna, tak som sa vrátila a spýtala si, či je ok - keďže mala sandále a všade bolo rozbité sklo z okien, nevedela rýchlo vyjsť, tak som jej pomohla a potom volala manželovi, nech po ňu príde autom a zobrali nás do Piešťan.
Alebo keď si jeden autobusár zmyslel, že na ďalšiu zastávku už nepôjde a vysadil ma pri Volkswagene na opačnom konci než som mala v pláne sa jeden pán ponúkol, že ma odvezie autom.
A také tie autobusové zážitky, keď sme s niekým cudzím chytili záchvat smiechu.
A minule bol manžel v potravinách a prislo za ním cudzie dieťa a zavesilo sa mu na nohu, až kým si poňho otecko neprišiel.
Alebo keď sme boli v Ríme a sedeli na lavičke v parku, ja som jedla nejaké sladké pečivo a rozprávali sme a ako som to držala v ruke, zrazu sa pri naš zastavilo malé dievčatko, kukalo na mňa uprene takými veľkými hnedými očami a veľmi pomaly mi ten kúsok zobrala z ruky a dala si to do úst Obaja sme sa začali smiať a jej mama tiež.
Hmm napríklad keď som robila pri pokladni a v rade bolo také malé rómske dievčatko a za ním taký mladý chlap čo kupoval možno 3-4 veci a ono ho samo pustilo pred seba a potom ten chlap kúpil lízatko čo bolo pri pokladni a dal ho tomu dievčatku že ďakuje takéto veci mi vedeli zlepšiť deň strašne
Keď som brigádovala ako anketárka pre jedni nemenované potraviny tak som stretla kopu super ľudí. A jeden týpek, ktorý mal niečo više 40 mi tak utkvel v pamäti keď som bola v jednej filiálke (predajni) v BA. Najprv som ho oslovila a rozprávali sme sa vrámci tých anketových otázok a jedna z tých otázok bola o tom, že či zije sám, alebo má rodinu a vravel mi že žije sám, lebo mu nevyšlo viacero vzťahov ale má veľa kamarátov a kamarátok takže mu to tak nevadí. A potom sme len tak kecali o vzťahoch a všeličom a úplne mi to prišlo ako keby to bol taký typ človeka s ktorými si ja rozumiem (a takých je málo). V tej robote som sa aj naučula rozoznávať podľa toho ako ľudia odpovedali na tie otázky a všeobecne ako sa správali, či sú osamelí alebo nie, a on určite bol.
Potom v druhej brigáde som a bola som v takom meste ktoré som veľmi nepoznala a keď som už končila tak som sa pýta kolegini, že ktorá z dvoch zastávok je bližšie. A taká okolo 30- 40 ročná pani, ktorá stála zhodou okolností pri nás sa hneď sa ponúkla, že ma hodí na zastávku tak aby som stihla najbližší autobus. Ešte ma chcela odviesť a priamo tam kam som chcela ísť tým autobusom, ale keď som jej povedala že je to vyše 50km tak to vravela že polovičnú vzdialenosť by ma odviezla ale tak ďaleko nie. Tak ma odviezla na tú zastávku a autobus som v pohode stihla.
Bola som si v potravinách niečo nakúpiť a keď som už bola pri pokladni tak pokladníčka chcela presunúť ten plastový oddeľovač čo sa dáva medzi nákupy na páse, ale ako ho tam dávala tak jej spadol do koša čo má pod pokladňou. Mimovoľne na mňa pozrela takým pohľadom že Seriously?!? This shit just happened to me? a ja som na ňu pozrela takým štýlom že I know how you feel. (lebo robím za pokladňou takže to poznám) A potom keď som už platila tak som jej nechala drobné a ona sa zatvárila tak ako keby sa snažila potlačiť úsmev.
To sú pre mňa také signifikantné momenty , ktoré ale pravdepodobne na niekoho iného neurobia dojem a považujú ich len za výlevy (ehm)
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
18 komentov
(šofér ale radšej zobral do vačku a poslal ma sadnúť si bez lístku)
Raz, tiež na ceste z TT, bol pred autobusom chaos, nebol to jeden pekný rad, a tak sa stalo, že som sa pred vchodom ocitol naraz ja a dvojica chalanov, pričom oni mali dnu bližšie, no pustili ma pred seba. Vtedy sa ukázalo, že som bolo posledné miesto na sedenie a keďže bus šiel po diaľnici, nemohol brať viac. Nakoniec ho ale ukecali aj tí dvaja, lebo šli len do Serede, no ja by som v ich pozícii neuspel, keďže som šiel ďalej.
S kamošom sme stopovali na ceste medzi dedinami v Poloninách, kúsok od schengenskej hranice. Na nás veľké ruksaky a zrejme aj zničený výraz po náročnej túre. Dlho nám nik nezastavoval, veľmi dlho sme šli. Až zastavil nejaký chlapík. Sotva sa nás spýtal, odkiaľ pochádzame a už nás zastavovala polícia, že koho to vezie. Teoreticky teda dosť zariskoval.
Dvojdňovka naprieč Veľkou Fatrou. Na druhý deň nikde voda a reálne ani nemáme nablízku civilizáciu, do ktorej by sme mohli zísť a pohľadať tam. Stretneme párik na našej trase a pýtame sa ich, či nevedia o nejakom zdroji cestou. Oni že možno tma a tam, ale radšej nám rovno dali kus svojej vody. Dosť nám to vtedy pomohlo, mali sme jej fakt máličko.
Vlaňajší Grape. Idem si po voľnej veľkej trávnatej ploche od jedného stageu ku druhému. Niečo ma trápilo, bol som dosť zamyslený a nevnímal som veľmi okolie. Zrazu ma zastavilo dievča, ktoré šlo krížom, že vyzerám, že ma niečo trápi a potrebujem objatie. Tak ma objalo, povedalo zopár pekných slov a šlo ďalej.
Na severe Nórska nám začalo auto vydávať divne zvuky. A polovica cesty ešte pred nami. Bol piatok večer a boli sme v podstate na vidieku, takže bolo nereálne, že by sme našli nejaký servis. Našťastie v mestečku Honningsvåg sme natrafili na nejakú centrálu pre zariadenia verejnej obsluhy (neviem ako to inak nazvať, proste pre policajtov, sanitkárov, atď...) a tam nás aj napriek tomu, že už bolo krátko po záverečnej, prijal chlapík, skontroloval nám auto (našťastie to nebolo nič vážne) a keď sme sa ho pýtali, čo za to, tak čokoľvek odmietol a naďalej bol veľmi milý.
V Štokholme sa nám predtým pokazilo druhé auto. Tak sme ostali kempovať za mestom, pri skautskom tábore. V tábore práve nik nebol, ale sem-tam sa tam objavili nejakí vedúci. Raz za nami prišli, že vo Švédsku platí zákon, ktorý káže mať nejaký objem vody pri sebe, keď zakladáte oheň. Oni nás ale neprišli len nejako zdrbať, oni prišli rovno s 2 vedrami plnými vody.
Šli sme pešo zo Skalitého-Serafínova do Zwardone (Zwardoňa?). Plán bol prečkať niekde noc - bolo leto, aj vonku by sme si v pohode zdriemli - a 3:30 pokračovať osobákom to Katovíc (a odtiaľ do Krakova). Lenže v noci prišiel brutálny lejak a od staničného dispečera sme sa dozvedeli, že stanicu majú uzavretú. Pustil nás teda rovno do toho ranného vlaku, kde nás nechal spať.
Mal by som ešte čím, ale nemôžem už pokračovať, trochu som sa rozcítil z toľkej ľudskej dobroty
Ľudia vedia byť neskutočne super
Na ziadne extra gesto si nepamatam. Ale nahodne nunu konverzacie s okoloiducimi sa stavaju casto. Uz par krat som napriklad s nahodnym cudzincom prekecala celu cestu metrom, proste len tak, lebo sa prihovoril...
Zubar ktory mi nevedel pomoct odo mna nezobral 5€ za navstevu pohotovosti aj ked sestricka prskala.
Ked mi dali na vysetreni ktore pre mna bolo desne oblbovak nereagovala som moc dobre a ked ma prebrali lekar aj sestricka sa tvarili ze sa nic nestalo.
(A toto bola moja nocna mora ze pod vplyvom narkozy/oblbovaku budem zla a budem sa musiet za seba hanbit)
Raz ked som sa mala stretnut s cudzim clovekom mi na fera drblo a chytila som uplnu paniku. Velmi som cenila ze ten clovek vobec nebol nasrany ze som meskala dobru pol hodinu, neprisla som na miesto urcenia, prisiel na miesto kde som bola ja a este sa tvaril ze sa nic nedeje...
Na hrebenovke NT, ked sme podvecer prisli na Chopok bez rezervacie na chate a chatar bol maximalne neochotny nas nechat prespat co i len na drevenej terase kvoli pripadnej kontrole. V noci malo byt mierne pod nulou a nemali sme vtedy uplne idealne spacaky. Nakoniec nas po par milych slovach pustili zadarmo prespat pracovnici z meteo stanice na Chopku aj ked to maju zakazane. Mali sme vlastne postele, mohli si nabit elektroniku a vecer nas este zavolali pokecat pri vine.
Ta ista hrebenovka, len den pred tym, dorazili sme na utulnu Andrejcova, kde boli dvaja opiti bacovia. Pozvali nas na ich salas kusok od utulne, co bola v podstate len narychlo zbita chatka s dvomi dlhymi pricnami a nic viac. Dali nam aj z toho mala, co mali, najest, obrovsky kus cerstveho syru, vypit nam dali a nakoniec nas nechali prespat na pricniach, zatial co oni kvoli nam spali na zemi. Rano nam nachystali caj, zabalili par suseniek a rozlucili sme sa.
Dalej v USA, ked som cakal na jediny autobus do susedneho mesta a prisla za mnou slecna, ktora z appky videla, ze autobus stoji niekde daleko v kolone a ponukla sa sama, ze ma do susedneho mesta hodi autom. Velmi prijemna debata a vobec odvaha, ze sama zvezie cudzieho chlapa.
Takisto, ked sme sa v USA vracali z jedneho vyletu a po celom dni soferovania som si siel kupit kavu na odpocivadle a starsia pani predomnou sa len otocila, usmiala a kavu zobrala na seba. To ma velmi vtedy potesilo.
Na Bahamach, ked sme prileteli a isli hladat nase airbnb, po asi hodine bludenia v meste sme uplne strateni zastavili jednu pani v aute, aby sme sa spytali na cestu. Sama navrhla, ze nas tam odvezie. Sice spociatku tvrdila, ze vie, kde byvame, co sa neskor ukazalo, ze nie je pravda, ale aj tak obetovala 2 hodiny svojho casu, aby s nami autom bludila po celom hlavnom meste. Nakoniec nas zaviezla na policajnu stanicu nech nam poradia, sama to so straznikmi riesila, volala s policajtami na ubytovanie a po instrukciach nas zaviedla pred dom. Ospravedlnila sa za tolko strateneho casu a povedala, ze ak budeme cokolvek tie dni potrebovat, tak nech jej zavolame.
Takisto na Bahamach, ked sme sa uz po tme vracali domov, co nebolo najrozumnejsie riesenie, kedze sme byvali daleko od rezortov v casti, ktore nie su najbezpecnejsie a nestihli sme ani posledny autobus, cize sme museli ist pesi. Zrazu sa pri nas pristavilo auto, kde nejaky straznik s manzelkou sa ponukli, ze nas zavezu az pred dom, lebo je vecer nebezpecne sa tam pohybovat. Nic za to nechceli, ponukli sme ich kuskami pizse, co sme mali.
Alebo keď si jeden autobusár zmyslel, že na ďalšiu zastávku už nepôjde a vysadil ma pri Volkswagene na opačnom konci než som mala v pláne sa jeden pán ponúkol, že ma odvezie autom.
A také tie autobusové zážitky, keď sme s niekým cudzím chytili záchvat smiechu.
Alebo keď sme boli v Ríme a sedeli na lavičke v parku, ja som jedla nejaké sladké pečivo a rozprávali sme a ako som to držala v ruke, zrazu sa pri naš zastavilo malé dievčatko, kukalo na mňa uprene takými veľkými hnedými očami a veľmi pomaly mi ten kúsok zobrala z ruky a dala si to do úst Obaja sme sa začali smiať a jej mama tiež.
Potom v druhej brigáde som a bola som v takom meste ktoré som veľmi nepoznala a keď som už končila tak som sa pýta kolegini, že ktorá z dvoch zastávok je bližšie. A taká okolo 30- 40 ročná pani, ktorá stála zhodou okolností pri nás sa hneď sa ponúkla, že ma hodí na zastávku tak aby som stihla najbližší autobus. Ešte ma chcela odviesť a priamo tam kam som chcela ísť tým autobusom, ale keď som jej povedala že je to vyše 50km tak to vravela že polovičnú vzdialenosť by ma odviezla ale tak ďaleko nie. Tak ma odviezla na tú zastávku a autobus som v pohode stihla.
Bola som si v potravinách niečo nakúpiť a keď som už bola pri pokladni tak pokladníčka chcela presunúť ten plastový oddeľovač čo sa dáva medzi nákupy na páse, ale ako ho tam dávala tak jej spadol do koša čo má pod pokladňou. Mimovoľne na mňa pozrela takým pohľadom že Seriously?!? This shit just happened to me? a ja som na ňu pozrela takým štýlom že I know how you feel. (lebo robím za pokladňou takže to poznám) A potom keď som už platila tak som jej nechala drobné a ona sa zatvárila tak ako keby sa snažila potlačiť úsmev.
To sú pre mňa také signifikantné momenty , ktoré ale pravdepodobne na niekoho iného neurobia dojem a považujú ich len za výlevy (ehm)