Celý posledný rok spôsobili to obrovské zmeny a strata (aj tých posledných pár) ľudí v živote.
Vyrovnám sa s tým teraz v septembri, keď sa dostanem do nového prostredia. Alebo sa to možno ešte zhorší, to sa nechám prekvapiť.
Proste treba vyplniť každú chvíľu a pracovať. Celé to vytesniť. Začať sa učiť nové veci a zlepšovať sa, kým nemáš dosť času na smútok. Eventuálne zabudneš. Snáď. A aj keby nie, tak už budeš ďaleko.
Tak mne je často ťažko, ale najviac na dne som bola v lete 2015..od toho horšie mi asi ešte nikdy nebolo a to som už prešla cez riadne depky.. Od toho horšie mi môže byť už len zo smrti blízkeho, ale to už fakt neviem ako zvládnem
Minulý rok v apríli, umrela mi mačička.. ťažko som sa s tým vyrovnávala, odišla som z domu k priateľovi a bývala som uňho štyri mesiace na čierno na ubytovni.. vtedy som mala práve pred maturitami, rozhodovala sa, či pôjdem robiť alebo študovať, do toho som chodila čapovať pivo do úplne stoka podniku na mlynoch, aby som mala aspoň na jedlo..
bolo to dosť hektické obdobie, ale pomohlo mi asi hlavne to, že som fakt vypdla z domu. Nastavila som si vlastné pravidlá, vlastné hodnoty, prešli sme s priateľom na vegetariánstvo, presťahovali sa do Prahy, adoptovali si mačiatko, ktoré nadovšetko ľúbime ja som začala chodiť na jogu a na pole dance, obmedzila chlast aj cigarety a namiesto do krčmy idem radšej do sauny alebo na prechádzku a celkovo som sa dosť skludnila
samozrejme že aj to ma ovplyvnilo a vytvorilo zo mňa (alebo podielalo sa) to na tom kým som dnes ... ale už ma to viac negatívne neovplyvňuje a to je dôležité
Asi 2-3 roky dozadu.
Bol to dôsledok sledu udalostí ktoré sa začali diať už okolo 8. roku a úplne zruinovali môj svet a identitu.
Za následok to malo že som bol slabý neschopný idiot ktorý bol proste podpriemer vo všetkých oblastiach a žil úplne iný život (a stále žijem) ako mi bol................ predurčený osudom?
Podarilo sa mi toho zbaviť vďaka mojej sile a vôle, vďaka tomu že aj keď som bol kkt nevzdal som sa a bojoval a stále aj po tisícom sklamaní.
Sila vôle a najväčšia možná sebakritika, ale až taká že uff. Skoro som sa zabil pretože som si vyčítal niečo za čo som vlastne ani moc nemohol. Tvrdil som si že som nebol dosť silný aby som tomu zabránil.
Táto sebakritika je vo mne doteraz, aj keď je to ťažké, posúva ma to vpred.
Našetril som si behom 2 mesiacov na luxusnú dovolenku, zistil som že kamarátka bola cez toto leto už na dvoch. Hoci jej to všetko platili rodičia zase sa ma zmocnil pocit že som neschopný kripel pretože som nebol schopný našetriť si na aspoň 2 dovolenky. V mysli som si nadával aký som kokot a akými spôsobmi som mohol zohnať ďalšie 2 tisícky.
Takto s odstupom času sa na tom zasmejem ale vtedy som to myslel vážne (bolo to pred 3 týždňami) ale som za to svojím spôsobom vďačný lebo budúce leto pôjdem vďaka tomu možno na 3-4 dovolenky, inak nebudem spokojný.
Neprijal som skutočnosť že budem celý život slaboch.
Dnes napredujem vo všetkých smeroch , mám výsledky, a o pár rokov možno aj budem šťastný.
Môj rok 2016 bol takmer celý taký... proste hrozný. Neviem, ako som sa z toho dostal, čas to odniesol preč a tak trochu som sa zrejme vnútorne zmenil... ako sa rečuje, čo ťa nezabije to ťa posilní a keďže ma to teda nezabilo, tak som asi silnejší človek alebo snáď aspoň trochu viac realista, ktovie...
na uplnom dne asi pred rokom a pol a doteraz mi je na kkt, ked si na hocicoho z toho spomeniem a asi sa to so mnou bude vliect uz navzdy ale pomaly sa ucim s tym zit a urcite je to lepsie
Ja si to nepamatam, alebo si to neviem vybavit tak zivo, aby som vedel o tom rozpravat. Viem len, ze ked je clovek na dne, rozmysla uplne inak, vidi veci uplne inak a celkom tomu aj veri. Takze si to celkom neviem vybavit, lebo si nepisem dennik. Skusal som... citam vsetky tie zvasty, ze ako sa z toho dostat, ako to riesit, ale vacsinou si len pomyslim, ze to celkom moze fungovat - ked clovek nie je v tom dne, samozrejme. Akonahle vsak cloveka uplne obomkne temnota, je vsetko naplanovane prec, nikomu sa neda nic vysvetlit a clovek je tam uplne sam. V podstate iba vtedy chape clovek, ze nikto mu nerozumie, lebo vtedy naozaj potrebuje od druheho cloveka pochopenie. Vtedy je to naozaj dolezite. Ako nemyslim teraz pochopenie v tom, ze je mne zle, alebo tak nejako (sucit), ale pochopenie toho, preco vidim nejaku vec tak, ako vidim. Preco vidim problemy tam, kde ini nevidia a preco mi vadi to, co druhym nie. To je ten najvacsi problem, podla mna. A su podla mna rozlicne urovne depresie. Niektore su celkom znesitelne, niektore su len o zlej nalade, ci spomienke. Ale su aj tazke depresie, ktore cloveka trapia roky. Vobec neustupuju a cloveka len melie ako mlyncek na maso... no proste des a hroza. Kazdopadne, nie je to nieco, co sa da odstranit carovnym prutikom, ci vyliecit nejakymi liekmi. Je to proces, ktory ma svoj koniec. Moze to trvat roky, moze to cloveka uplne zmenit, odviat cloveka niekam inam a preskumat to, co by za normalnych okolnosti nepreskumal. Ale vzdy to ma koniec. Samozrejme, ked sa clovek snazi to zakryvat, odvratit od toho pozornost, tak to trva ovela dlhsie a mozno to bude v cloveku zit celu vecnost. Odvadzat od toho pozornost je vsak niekedy celkom nutne, inak by to vobec nevyzeralo dobre (uz vobec). Ako sa hovori, dno je to, od coho sa odraza. Myslim si, ze je to pravda, a ze sa to da prirovnat rybarskemu haciku, ktory mame zakvaceny niekde na tele, a ked sa ponahlame dopredu (co najdalej a co najrychlejsie), tak to lanko nas v necakanej chvili zastavi a tomu dnu sa aj tak nevyhneme. Ak je teda moznost venovat cas dusevnemu zdraviu, je treba to vyuzit. Nevidiet len vysledky, ciele a zisk, ale aj pohodu. Zivot nam nikto nevrati a nic z toho sa neda zobrat na druhy svet. Zivot si treba vediet uzivat. Nie potom, nie zajtra, nie ked vsetko bude v poriadku, nie ked sa dosiahne nejaky ciel, nie ked bude vsetko v cajchu, ale vzdy. Kazdy den. Stale. Inak to nema zmysel. Zivot ziadny zmysel nema. Sme tu omylom, sme vaznami a nasou ulohou je trpiet. Ak teda mame moznost sa chvilu citit dobre -lepsie, tak by sme si to sami nemali kazit.
No, od konca marca som az doteraz, uz som to sem pisala obcas, ze mi zomrel ten 'nejvic nejlepsi pritel' - a tak vseobecne mam krizu kamaratskych vztahov. Lebo je velmi smutne ako malo tych 'ostatnych' priatelov sa ma dokazalo co i len vobec spytat ako sa mam a ci nieco nepotrebujem...evidentne potrebujem novych priatelov, lebo tato udalost mi dost otvorila oci a s mnohymi som sa aj pohadala - konecne totiz akoby vidim, ake picoviny su schopni riesit a ja si poviem - I don't need this bullshit.
Sposobuje to.. Moja povaha a fyziologicka struktura mozgu a hormonalna neurotransmitter ova regulacia.
Ale uz nejako myslievam pozitivne, 2017 sa o to snazim v ramci popkulturneho trendu zabudnutia na 2016 shitstorm svetovych udalosti. Ale stejne.
Nový rok 2014. Dva roky po strednej a krátko po výške, ktorú som opustil, lebo som neuspel v zápočtoch. Došli mi peniaze, lebo som sa chodil zabávať s kamarátmi a mal mizernu robotu, ktorú som zakrátko ukoncil, aby som si našiel lepšiu. Na nový rok ma prehovorili kamaráti na menšiu oslavu, ja som odmietal niekam chodiť a piť, lebo už tak bez peňazí som sa cítil ako chudák... Na oslave ma ponúkli alkoholom a ja som chytil slinu. Nebolo ani tak zle, lebo som bol pozvaný a nemusel platiť. Lenže problém bol, že som prekonal hranicu a ráno sa zobudil u cudzích ľudí v posteli. Teda tých ľudí som poznal len na tej oslave... Boli ochotní mi ráno pomôcť vytriezviet a nič nepýtali, len mi bolo to cele hlúpe a cítil som sa ako najvacsi chudák a som im doteraz dlžný. Odvtedy som pol roka nikam nechodil piť, našiel si novú prácu, ktorú som neznášal a rozhodol sa vycestovať a nakoniec splatiť dlhý, ktoré ešte na Slovensku mám. Nejedná sa o vysoké sumy, ale skôr ochotu pomôcť mi v núdzi a práve vtedy som sa cítil najhoršie.
Čo vám jebe... mladá generácia a na dne... no tak to už sme pekne v piči... však sa tešte zo života, radujte, ľúbte, možno množte záleží na tom kto Treba rozdávať radosť a lásku
Neviem, kedy. Ale vždy ma poteší porekadlo, že nikdy nie je tak zle, aby nebolo ešte horšie. Na dne som bol naposledy včera, kedy mi moja 83 ročná susedka tlapla po zadku a ponúkla sex...
Na dne som vždy keď sa kúpem vo vani. Nepamätám sa kedy to bolo naposledy lebo používam v poslednom čase len sprchovací kút. Ale o inom dne sa mi páči príspevok @Cos45 (@39 ). Neviem nič múdrejšie k tomu dodať, snáď len to, že v prípade veľkej núdze sa dá použiť aj záchranné koleso. Len si ho pred ponorom treba pripraviť.
od 8 apríla tohto roku .. je to niečo čo sa mi ťažko znáša .. ale prežila som už aj niečo čo ma vnútorne zmenilo .. dúfam že sa takéto obdobie sa mi čoskoro zmení a budem už konečne spokojná a neusmievať sa cez slzy ..
Začiatkom tohto roka. To bolo fakt otrasné. Tak psychicky ťažké až to aj fyzicky bolelo. Ja viem že život je kurva ťažký ale ja už sa do takého stavu viac dostať nechcem.
trvalo to celkom dlho cca. do apríla 2016... (odvtedy nie)
a reálne keď sa na to pozriem spätne, nemala som na to až taký dôvod... resp. keby sa mi to isté stane teraz, už si neviem predstaviť, že by ma to tak zrútilo..
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
59 komentov
Vyrovnám sa s tým teraz v septembri, keď sa dostanem do nového prostredia. Alebo sa to možno ešte zhorší, to sa nechám prekvapiť.
Proste treba vyplniť každú chvíľu a pracovať. Celé to vytesniť. Začať sa učiť nové veci a zlepšovať sa, kým nemáš dosť času na smútok. Eventuálne zabudneš. Snáď. A aj keby nie, tak už budeš ďaleko.
bolo to dosť hektické obdobie, ale pomohlo mi asi hlavne to, že som fakt vypdla z domu. Nastavila som si vlastné pravidlá, vlastné hodnoty, prešli sme s priateľom na vegetariánstvo, presťahovali sa do Prahy, adoptovali si mačiatko, ktoré nadovšetko ľúbime ja som začala chodiť na jogu a na pole dance, obmedzila chlast aj cigarety a namiesto do krčmy idem radšej do sauny alebo na prechádzku a celkovo som sa dosť skludnila
@melancholik a si si isty ze si sa z toho naozaj dostal a neostalo to niekde hlboko v tvojom vnutri bez toho aby si si to uvedomoval.
days since last accident: 0
@H8r tak drzim palce aby si sa z toho dostal :/
@Hagelslag aj ty koli laske?
Bol to dôsledok sledu udalostí ktoré sa začali diať už okolo 8. roku a úplne zruinovali môj svet a identitu.
Za následok to malo že som bol slabý neschopný idiot ktorý bol proste podpriemer vo všetkých oblastiach a žil úplne iný život (a stále žijem) ako mi bol................ predurčený osudom?
Podarilo sa mi toho zbaviť vďaka mojej sile a vôle, vďaka tomu že aj keď som bol kkt nevzdal som sa a bojoval a stále aj po tisícom sklamaní.
Sila vôle a najväčšia možná sebakritika, ale až taká že uff. Skoro som sa zabil pretože som si vyčítal niečo za čo som vlastne ani moc nemohol. Tvrdil som si že som nebol dosť silný aby som tomu zabránil.
Táto sebakritika je vo mne doteraz, aj keď je to ťažké, posúva ma to vpred.
Našetril som si behom 2 mesiacov na luxusnú dovolenku, zistil som že kamarátka bola cez toto leto už na dvoch. Hoci jej to všetko platili rodičia zase sa ma zmocnil pocit že som neschopný kripel pretože som nebol schopný našetriť si na aspoň 2 dovolenky. V mysli som si nadával aký som kokot a akými spôsobmi som mohol zohnať ďalšie 2 tisícky.
Takto s odstupom času sa na tom zasmejem ale vtedy som to myslel vážne (bolo to pred 3 týždňami) ale som za to svojím spôsobom vďačný lebo budúce leto pôjdem vďaka tomu možno na 3-4 dovolenky, inak nebudem spokojný.
Neprijal som skutočnosť že budem celý život slaboch.
Dnes napredujem vo všetkých smeroch , mám výsledky, a o pár rokov možno aj budem šťastný.
Ale zocelilo ma to a to je dobre.
A tak
(na druhú otázku sa nevyjadrujem...)
Sposobuje to.. Moja povaha a fyziologicka struktura mozgu a hormonalna neurotransmitter ova regulacia.
Ale uz nejako myslievam pozitivne, 2017 sa o to snazim v ramci popkulturneho trendu zabudnutia na 2016 shitstorm svetovych udalosti. Ale stejne.
a reálne keď sa na to pozriem spätne, nemala som na to až taký dôvod... resp. keby sa mi to isté stane teraz, už si neviem predstaviť, že by ma to tak zrútilo..