poznám veľmi veľa ľudí, kedže som s nimi bola takmer stále. Beriem ich normálne, úplne normálny ľudia ako každý ... ľútosť a obdiv to záleží od viacerých vecí: ale snažím sa ich nenápadne a takou veselou cestou viesť k tomu, aby nemali k veciam čo im pomáhajú taký odpor Hlavne malé deti to nevedia pochopiť a preto im to aspoň o kúsoček veľmi rada zlepším .... veľa ľudí nechápe, že sedením na zadku nič nezmenia a ľútosť v tomto prípade to môže len zhoršiť ... ale to samozrejme len u niektorých prípadoch
Neľutujem ich, lebo to im nepomôže, nemám problém sa s nikým takým rozprávať, tráviť čas, a keď je treba tak rád pomôžem, poradím, a vôbec mi nevadí ak niekto divne zazerá prípadne má poznámky, ide o dôstojnosť človeka a nie o pohľady iných ľudí... a obdivujem ich, také niečo dokáže človeka posilniť, že žijú normálne a nedajú sa odradiť...
poznám, nemám nič proti nim, dokonca s nimi chodím na prechádzky, rozprávam sa s nimi a nemáme žiadne problémy... a milujem tie posmešné pohľady iných "zdravých" ľudí.. takých by som dokopala najradšej
Poznám, pred nimi sa chovám úplne normálne a beriem ich ako úplne normálnych, rovnocenných - možno psychicky aj oveľa silnejších ľudí. Ale keď som sama a zamyslím sa nad ich osudom, je mi ich ľúto, ale pred nimi to nedávam vôbec najavo, zbytočne by sa trápili.
Celý prvý stupeň som chodila do jedenej školy, vlastne dlhšie sa nedalo, ale ostala by som, ak by som mohla. Tá škola bola dedinská, keď som odchádzala v celej škole bolo 55 detí. Väčšinou tam chodili tie, ktoré by mali inak problém zapadnúť do kolektívu, napríklad s odkladom, deti ktoré predtým šikanovali (napr.ja) ale väčšinou deti, ktoré boli handicapované. Či už psychicky, fyzicky alebo oboje. Pravdaže museli byť trošku múdre aby zvládali tempo s "normálnymi" deťmi, ale boli tam všetky pedagogičky špeciálne vyškolené pre takéto deti, navštevovali rôzne kurzy a pod. Jednoducho- 3/4 mojej triedy tvorili handicapované deti a vlastne ich bola plná škola. A mala som ich rada . Mala som medzi nimi hromadu kamarátov a nevadilo mi, že sú iný. Asi to bolo tým, že som bola malá. Stále sa im rada pozdravím na ulici, aj keď so mnou idú kamarátky/ti, ktorý majú voči týmto ľuďom výhrady. Nie sú menejcenný a nemôžu za to, čím sú. Ale napríklad teraz mám v triede jedno integrované dievča, ktoré sa od nás samo dištancuje a tak sa s ňou nebavíme, vlastne skoro nikto. Má svoju kamarátku vo vedľajšej triede a neriešime ju. Ani sa nepozdraví ani nič, čiže, ide aj o prístup samotného handicapovaného Toť môj (zdĺhavý) názor
Niekedy sa stane,že sa nad tými ľuďmi pozastavím(v tom najlepšom zmysle) a obdivujem ich.Veľa aj handikepovaných ľudí to v živote dotiahne omnoho ďalej ako tí normálnni.A to si obdiv určite zaslúži
Ešte som nevidela človeka, čo by na to hľadel vyslovene s odporom -.-
Bežní zdraví ľudia si pravdepodobne nikdy nebudú celkom vedomí limitov, ktoré majú tí s postihom a nebudú si vedieť presne predstaviť, ako sa s tým asi žije, čo to je a blaaa. To je dôvod, prečo sú niektorí ('zdraví') rozpačití, keď prídu do kontaktu s takou osobou, hoci na ulici. Ale vyslovene s odporom? Tak to snáď len nejakí.. vstúpenci istých skupín a 'extrémistických' filozofií, nie?
Neviem, kde tie haldy takých odporo-pohľadových vo svojich vyššie uvedených historkách mnohí vídate . Nejaké.. temné zákutia?
mamin bývalý manžel s ktorým som vyrastala od roku do siedmych bol na vozíčku a beriem ho normálne...ale neobdivujem... lebo sa lutuje, ostáva len zavretý doma, fajčí a chradne.
Ale napr. jeden kamarát mojej mamy, on má amputované obidve nohy, má manželku ktorá má problémy s bedrovými kĺbmi, majú 2 deti, obidvaja majú prácu, priateľov a žijú plnohodnotný život....takých obdivujem
Beriem ich normálne. Obdivujem však tých z nich, ktorí napriek svoju postihnutiu povedali, že niečo v živote dokážu a idú si za tým. Naopak je mi ľúto tých, ktorí sami seba ľutujú. Uvediem príklad. Mal som dosť ťažko postihnutú priateľku, ktorá sa neustále ľutovala. Od narodenia sa nedokázala zmieriť s tým, že nie je zdravá.
Na druhej strane poznám pár postihnutých, chlapcov aj dievčat, ktorí dokončili vysoké školy alebo ich úspešne študujú a tím patrí môj obdiv.
dokonca som robila v tábore pre postihnuté deti. a bolo to super. veľa mi to dalo. je to krutá hra osudu, ale tie decká mali často viac energie a radosti zo života ako my
Moji mladší bratia sú od narodenia hendikepovaní. Obdivujem ich a ľutujem zároveň, ale za tie roky som si už aj zvykol a milujem ich nadovšetko. A zvykol som si aj na kokotov ako @stahli zapamätaj si karma je riadna kurva.
@ericca no ani nie, ale mala som možnosť s nimi tráviť veľa času a rodičia pri niektorých deťoch nemajú moc veľkú "moc" pretože ich niektoré deti berú tak že im chcú zle ... úplne ich chápem. A v tedy je lepšie, keď sa k nim prihovorí "dieťa" nie dospelý, ktorý by im prikazoval čo majú robiť bez vysvetlenia (a možno aj s nim, ale dieťaťu sa to ťažko vysvetluje) Proste človek, ktorý sa chce hrať.. ukázať im to formou hry. A presne toto veľa ľudí, čo tam chodili so svojimi deťmi, nechápali. Povedzme to tak, že keď som mala možnosť tak som im pomáhala ..
nie, pokiaľ by to nezašlo do extrému, ale určite tam tomu agresorovi nezačnem nadávať, treba zostať kľudný a napr. sa spolu s handicapovaným vzdialiť... raz sa mi stalo, síce to bolo z bezdomovcom že ked som sa s ním rozprával tak sa k nám dakto pridal a začal mu tam nadávať a tak, no povedal som mu, že podme inde... teda nepovažujem za správne vracať späť rovnakým agresívnym spôsobom lebo tým by sa ešte mohol zvýrazniť handicap toho človeka, že je teda akože iný...
v poslednich rokoch som mal to štastie sa zoznamit s niekolkimi ludmi s telesnym postihnutim. ta prva kamoška od svojich 11tich rokoch je na voziku, proste z ničoho nič prestala chodit. ked som bol u nej na navšteve,tak som ju vnimal normalne, akoby bola zdrava a lutost neprichadzala do uvahy. druha kamoška mala tiež menši hedikep s chodenim,ale ta dievčina je silna osobnost. aj napriek chorim noham športuje,hrava pinpong a trenuje deti. tretia osoba je moja priatelka ktora je od narodenia nevidiaca, zalubil som sa do nej a ona do mna,zatial to funguje v pohode takže ja hendikepovanich ludi neodsudzujem ,nevyhybam sa im, lebo su to ludia ako my, len to zdarve im nebolo uplne prisudene. preto si važme svoje zdravie,lebo nikdy nemožte vediet čo sa vam može pristihnut
mojej najlepsej kamaratke prestalo bit srdiecko, nastali problemy a odvtedy ma nefunkcnu polku mozgu. je postihnuta, no lubim ju a stale stojim pri nej
Ja som spoznala jedného vozíčkara pred rokmi, zdal sa mi tak trochu nekompromisný v komunikácii, tvrdý, nič moc, to bolo asi tým, že študoval už phd, obyčajný človek, síce hendikepovaný, čo mi je vždy ľúto, ale pokazený ako my ostatní nehendikepovaní telesne, úspešne sa mu podarilo včleniť sa do naše spoločnosti ... pracovala som však s mentálne postihnutými a musím skonštatovať, že sú ďaleko ďaleko pred nami z aspektu ľudskosti... máme čo ešte doháňať späť do minulosti
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
40 komentov
Niekedy sa stane,že sa nad tými ľuďmi pozastavím(v tom najlepšom zmysle) a obdivujem ich.Veľa aj handikepovaných ľudí to v živote dotiahne omnoho ďalej ako tí normálnni.A to si obdiv určite zaslúži
Bežní zdraví ľudia si pravdepodobne nikdy nebudú celkom vedomí limitov, ktoré majú tí s postihom a nebudú si vedieť presne predstaviť, ako sa s tým asi žije, čo to je a blaaa. To je dôvod, prečo sú niektorí ('zdraví') rozpačití, keď prídu do kontaktu s takou osobou, hoci na ulici. Ale vyslovene s odporom? Tak to snáď len nejakí.. vstúpenci istých skupín a 'extrémistických' filozofií, nie?
Neviem, kde tie haldy takých odporo-pohľadových vo svojich vyššie uvedených historkách mnohí vídate . Nejaké.. temné zákutia?
Ale napr. jeden kamarát mojej mamy, on má amputované obidve nohy, má manželku ktorá má problémy s bedrovými kĺbmi, majú 2 deti, obidvaja majú prácu, priateľov a žijú plnohodnotný život....takých obdivujem
Na druhej strane poznám pár postihnutých, chlapcov aj dievčat, ktorí dokončili vysoké školy alebo ich úspešne študujú a tím patrí môj obdiv.
a kokot si tu akurat tak ty ale ty si si uz zvykol na seba ze
@elmsi
nie, pokiaľ by to nezašlo do extrému, ale určite tam tomu agresorovi nezačnem nadávať, treba zostať kľudný a napr. sa spolu s handicapovaným vzdialiť... raz sa mi stalo, síce to bolo z bezdomovcom že ked som sa s ním rozprával tak sa k nám dakto pridal a začal mu tam nadávať a tak, no povedal som mu, že podme inde... teda nepovažujem za správne vracať späť rovnakým agresívnym spôsobom lebo tým by sa ešte mohol zvýrazniť handicap toho človeka, že je teda akože iný...
Som rada, že je viac ľudí, ktorí ich berú normálne alebo dokonca majú s nimi vzťah ..
takychtoludi bdivujem, ze dokazu takto zit a pritom my''zdravy" sa stale len stazujeme...