"No a čo..."
"Takto to neskryješ."
"Ja nič neskrývam, ja naznačujem."
"Ty nenaznačuješ, ty hádžeš zápalné granáty, ktoré keď vybuchnú, tak namiesto BUM! sa ozve MILUJEM ŤA!"
Zasmiala som sa a očami opäť našla jeho oči. No a čo. Tak naznačujem trochu razantnejšie, viac a rýchlejšie. Nikdy som nebola trpezlivý človek. On sa usmial a sklopil pohľad. Sú to rozpaky? Alebo snáď pocit, preboha, žena, nepozeraj sa na mňa, nechcem s tebou nič mať.
"Tak toto je už fakt moc, idem na obed."- povedal a odišiel.
Vstala som a prešla triedou k nemu.
"Smiem sa privtrieť?"- spýtala som sa s úsmevom.
"Jasné."- odvetil a zložil si nohy zo stoličky.
Sadla som si, oprela si hlavu o ruku a zapozerala sa naňho. Úplne som zabudla, že oproti nám sedia ďalší dvaja spolužiaci a ja som im akosi narušila konverzáciu. On opäť sklopil pohľad a obrátil sa na tých dvoch. Rozprávali sa, občas som sa zapájala do konverzácie, potom sme sa dostali až k našej "slávnej" tanečnej.
"Ten pondelok bol fakt fail, prepáč mi, ja už som si fakt myslela, že ma tam necháš stáť samú a radšej pôjdeš domov."- povedala som flegmaticky, ale moje srdce začalo biť rýchlejšie, akoby čakalo odpoveď, áno, chcel som.
"To by som ti neurobil."
"Ďakujem."
...
Chcela som mu povedať ako strašne mi to bude chýbať. V pondelok je naša posledná hodina, potom už len venček a končíme, lásko. The end. Nepovedala som. Na to budem mať dosť času. Snáď.
Zvonček.
Posledná hodina.
...
Musím mu to povedať. Inak sa zbláznim. Dúfam, že môj najnovší plán nestroskotá na tom, na čom minule. Alebo ešte horšie, na mojom sprostom strachu z odmietnutia. Veď aké ťažké môže byť postaviť sa oproti nemu a povedať: "Mám ťa rada." ?
Ťažké.
Viem si predstaviť, čo zo mňa vypadne. Niečo na štýl: "No vieš...musím ti niečo povedať...teda vlastne nemusím, chcem...a vlastne ani neviem či chcem ale áno musím, inak sa zbláznim...."
A tak...
To je Joi...neschopná sa vyjadriť jasne a jednoducho. Má rada omáčky, ale iba keď ich hovorí, nie keď ich počúva. Rada zaobaľuje veci do iných vecí, tak aby sa z toho nedalo vysomáriť....
Teraz si ľahnem do postele a zapálim si cigaretu u toho najlepšieho človeka. Ona zatiaľ rozpráva o hovne, ale fakt o hovne, našla si niečo na nete, reprodukuje to a smeje sa. Úžasne sa smeje. Smeje a smeje.
A potom si predostriem svoju ružovú budúcnosť ako na tanieri. Psycho-tréning...
A možno sa mi raz konečne aj niečo podarí.
Musí.
Toľko dnes Joi...aby sa do nej zase niekto neobúval, že je malé zdeprimované decko...hoci nepriamo.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
flagrantine
7. 4.apríla 2011 20:55
ach bože
2
To je veľmi pekné! Tak sa hlavne posnaž mu to povedať, aby vám prípadne mohlo byť dobre. Alebo ak nemáš nervy, ak mu to hovoriť nemusíš, proste si iba vypýtaj telefónne číslo, že sa ti zdá, že si dobre rozumiete a chcela by si mať na neho kontakt. To by bol tiež dobrý začiatok
Napíš svoj komentár